Žraloci sa zahryzli do slovenských viníc
Agroserver
Hektáre vinohradov na svahoch Malých Karpát sa stávajú ďalšou korisťou žralokov z developerských firiem. „O niekoľko rokov nebude čo rezať,“ počul som počas súťaže zimného rezu viniča. Dnes už aj na tomto mieste vyrastá rezidenčná štvrť. Slovensko zaviedlo moderný vinohradnícky zákon až v roku 1997, čo malo umožniť opätovné zameranie
sa na kvalitu a vznik mnohých vinohradníckych firiem. Zákon vo výraznej miere vychádzal zo starých historických tradícií. Slovenský vinohradnícky a vinársky zákon bol naposledy novelizovaný v roku 2005 (Z.z. 182/2005).
Pôda sa nemôže vypariť
Poľnohospodárske družstvo Vinohrady Bratislava hospodárilo ešte v roku 1989 na výmere 278 hektárov. Z toho bolo 178 hektárov rodiacich viníc. Vlani malo družstvo už len 52,5 hektára živých viníc.
„Žiaľ, nie sme majiteľmi vinohradov, naše družstvo vlastní iba jeden hektár,“ hovorí predseda Ing. Milan Drobný. Takže – družstvo je akýmsi „nájomníkom“, odkázaným na milosť či nemilosť nájomcu. Sú to väčšinou krátkodobé zmluvné vzťahy pod 5 rokov trvania. „Družstvo nemá šancu investovať do obnovy viníc, to je jeden problém a druhý, to je lukrativita pozemkov na svahoch Malých Karpát – čím bližšie k Bratislave, tým astronomickejšie ponuky. Predháňa sa tu jeden developer za druhým, ponúkajú vlastníkom vinohradov obrovské čiastky za meter štvorcový,“ smutne konštatuje predseda Poľnohospodárskeho družstva Vinohrady. Toho družstva, ktoré sa v zmysle vinohradníckeho zákona stará aj o 112 hektárov takzvaných chránených viníc. „Žiaľ, obhospodarujeme už len tých 52 hektárov,“ otvorene konštatuje Ing. Drobný. „Všetko ostatné už je opustené,“ počuť aj od miestnych súkromných vinohradníkov. Opustené tak, že vinohrady nenápadne prechádzajú fázou prazvláštnej premeny, na konci ktorej je ich výmera klasifikovaná ako stavebný pozemok. A tak na najskvelejších pôdach už nerastie rizling vlašský, ale – činžiak. Jeden za druhým.
Metamorfózy v zákone
Skúsme si položiť otázku – ako je možné legálne „prekategorizovať“ chránenú vinicu na stavebný pozemok? Lebo možné je vlastne všetko, len občas niečo a najmä niekoho (ale asi nie všetkých) limituje zákon. „V podstate to nie je možné,“ zamyslí sa predseda PD Vinohrady. „Lenže, my to neovplyvníme, na to sú kontrolné orgány, ktoré by mali kontrolovať dodržiavanie vinohradníckeho zákona.“ No nie je to až také jednoduché. Na to upozorňuje riaditeľ Odboru vinohradníctva a vinárstva Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho (UKSUP-u) Ing. Dušan Somorovský. „Naše právomoci sú teoretické. Mohli by sme udeliť pokutu napríklad za takzvané zanedbanie starostlivosti o vinohrad. Ale komu? Nájomcovi? Alebo ktorému z tých desiatich či dvadsiatich vlastníkov jednej parcely?“ Nuž, na problém pozemkového práva a vlastníckych vzťahov narážame prakticky nepretržite a takmer v každom článku. A tak ani sankcie nemožno uplatniť adresne.
Vinica sa naozaj nedá len tak „mírnix-dírnix“ preklasifikovať. Podľa zákona je jej vlastník povinný zabezpečovať vinohradnícku výrobu. Nik však nevie, ako dlho, zákon ukladá iba „povinnosť“. Zdá sa, že ani túto povinnosť nikto nekontroluje. Buď je dôvodom klasické „nie sú ľudia“, alebo tiež ošúchané „nie sú prostriedky“. Alebo zaúraduje „vyšší záujem“. V podobe sedemposchodovej rezidencie. Ale aj to „zdanie“ môže byť len zdanie. UKSUP síce môže konať aj na základe zákona o ochrane pôdy, opäť sa však dostávame do bludného v kruhu. Sú ním rôzne paragrafy. Napríklad aj o výsadbových právach.
Developerské vinohradníctvo
Kúpim vinohrad. Čím väčšiu výmeru, tým lepšie. Zaplatím toľko, že jeho pôvodný majiteľ nemá šancu odporovať. Určite sa mi to vráti a veľmi rýchlo. Zaplatím, akoby som kupoval stavebný pozemok v intraviláne. Kúpim a nechám stáť. Nikto mi nič nepovie, keď to zo päť rokov nechám zaburiniť, spustnúť. Čím dokonalejšie, tým lepšie. Za tých päť rokov si tam dotiahnem cestu, nenápadne aj inžinierske siete – veď dodávatelia sú ochotní. Po piatich rokoch nastupuje Japonec Sato. Stačí totiž päť rokov a „sa to“ preklasifikuje. Vinohrad na trávnatý pozemok. Teda inak – trvale trávnatý porast. A to už je len povestný krôčik k stavebnému pozemku. A ak by aj náhodou niekto na ceste k stavbe „prekážal“, sú aj iné spôsoby.
Keby bolo keby
„Zákon má viacero nedostatkov,“ upozorňuje agronóm PD Vinohrady Ľudovít Fuknan. „Prvé chyby vznikli počas registrácie viníc. Mala sa robiť asi pred piatimi, šiestimi rokmi. Deklarovalo sa to iba ako súpis viníc. Dnes je to zákonná norma. Nik však vtedy nepovedal, že zaregistrovaný vinohrad už neskôr nemožno preregistrovať. Aj preto je teraz viditeľná snaha, hoci obídením zákona, opustiť vinicu. Ak by sa tak nestalo, aj na našom PD by sme dnes hospodárili ešte minimálne na sto hektároch.“ Predseda Račianskeho vinohradníckeho spolku Eduard Brychta je ešte stručnejší: „Uhádala sa výmera a dosť.“ Niečo na tom bude. Do roku 1989 prosperovala výroba na tisícoch hektárov vinohradov. Po rozpade družstiev nastal chaos vo vlastníckych vzťahoch. A práve ten dodnes zanecháva svoje dedičstvo v podobe mnohých neobrobených a trvale neobrábaných vinohradov. Slovensko má od EÚ schválených takmer 22-tisíc hektárov vinohradov. Schválených na produkciu. Eduard Brychta toto číslo aktualizuje: „Možno v týchto dňoch naškriabeme 12-tisíc hektárov, čiže ak by sme to číslo po vstupe do Únie chceli naplniť, musela by prísť mohutná podporná politika vlády pre vinohradníctvo na Slovensku.“
Čaro územných plánov
Vinohradov bude ubúdať. To nie je pesimizmus, to je, po nahliadnutí do územných plánov, realizmus. Na individuálnu bytovú výstavbu je schválený tzv. Malokarpatský podhorský pás. Sídlisko pre 6,5-tisíc obyvateľov. Rača, Svätý Jur, Limbach, Šenkvice – rad-radom. Napokon, v Európskej únii je prebytok vinárskej produkcie – tak prečo pestovať vinič práve na Slovensku? Na terase svojej vilky, postavenej vo vinohradoch, si predsa môžem otvoriť fľašku argentínskeho, čilského, dokonca aj čínskeho vínka. (Po roku 2013 bude Čínska ľudová republika najväčším svetovým exportérom vína – odhadujú odborníci vzhľadom na intenzívne zakladanie vinohradov v tejto ázijskej krajine.) Ale vráťme sa z Číny pod Karpaty. „Mojou snahou je, aby sa stanovila pevná norma. Aby sa urobila hrubá čiara medzi extravilánom a intravilánom,“ hovorí Eduard Brychta a pokračuje: „Zadefinujme si na 15 rokov blokáciu na územia vinohradov a naopak, určime, kde sa bude stavať. Problém je len v tom, že takýto prístup si musí osvojiť väčšina poslancov v zastupiteľstve. Lenže – niektorí z nich sú tiež vlastníkmi viníc a radšej by ich predali. Za dosť vysoké sumy. Veď to nie je tajomstvo. A kto nechce predať - je taká dosť moderná téma - výpalníctvo. Niekde niečo zhorí a hneď sa tam akože náhodou stavia. To isté sa deje aj vo vinohradoch. Minulý rok za jeden deň len v Rači horeli tri lokality.“
Ako na to legálne
Iveta Virsíková, vedúca Oddelenia výstavby, územného rozvoja a cestného hospodárstva Miestneho úradu Rača: „V prvom rade sa ten pozemok musí dostať do územného plánu. Musí byť určený na zastavanie. To je prvá podmienka toho, aby bolo možné uvažovať nad výstavbou.“ Samozrejme, aby sa tam parcela dostala, musí jej vlastník absolvovať pomerne zložitý proces. Na začiatku je súhlas orgánu územného plánovania. Potom prichádza na rad nejaký územno-plánovací podklad. Takáto štúdia má za cieľ preveriť, či je možné na konkrétnej poľnohospodárskej pôde stavať a za akých podmienok. K tomu sa zo zákona vyjadruje dosť veľký počet zainteresovaných orgánov a inštitúcií, takže by mala byť záruka, že len tak bez kladného prerokovania, alebo inak – pre modré oči – a následnej zmeny územného plánu sa stavebný pozemok vo vinohradoch nevytvorí. „Toto je vlastne jediná legálna cesta. Iná vec je, či sa stavia bez stavebného povolenia, alebo v rozpore s ním, čím vznikajú takzvané čierne stavby,“ hovorí Iveta Virsíková. „Ľudia to samozrejme skúšajú aj inak. Pretože, ak vinohrad už de facto neexistuje, je zdevastovaný, majú pocit, že pozemok už nemá takú ochranu.“ A ešte čosi – dosť ťažko sa dá získať zmena územného plánu na jeden pozemok. Na výstavbu sa väčšinou posudzujú celé lokality.
Chcem obrábať vinohrad, ale...
„Šancu máte,“ upokojuje ma šéf Račianskeho vinohradníckeho spolku Eduard Brychta. „Nesmiete mať však spoluvlastníkov. Je totiž pravdepodobné, že jeden sa rozhodne predať a všetci ste v... no, na Tahiti. Nemusíte síce predať, ale čo už s tým... Pôda sa drobí, nastupuje deštrukcia. A možno sa časom nedostanete ani na svoj vinohrad s traktorom, pretože nový vlastník susednej parcely vám to neumožní. A súďte sa. Ale poďme na to z inej strany. Tej zaujímavej pôdy začína byť pomaly už veľmi málo.“
Chcem parcelu, chcem stavať...
„To sú dve rozdielne záležitosti. My nemôžeme nikomu zabrániť predať vinohrad. Je však pravda, že developeri majú enormný záujem o výstavbu. Či sa im však naozaj aj podarí stavať, to je predmetom už vyššie stanovených postupov. Mestská časť určite nemôže podporiť všetky požiadavky,“ tvrdí Iveta Virsíková. Napriek tomu je viacero neobrobených vinohradov, čo by napovedalo, že zámery stavať sú a že teória o akomsi transformovaní vinice cez trvale trávnatý porast na stavebnú parcelu nie je až taká naivná. Ak vylúčime tie neobrobené vinice, ktoré v územnom pláne už figurujú ako pozemky pod zástavbu, zostávajú nám tie, o ktoré má niekto povinnosť sa starať.
Nielen papierový dohľad
„Na ten by mala slúžiť takzvaná pôdna služba,“ upozorňuje na aplikovanie zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy Mgr. Slávka Jurkovičová z Oddelenia životného prostredia MÚ Rača. „Určite nie je jednoduché nechať spustnúť vinohrad. Veď aj odstránenie viniča podlieha súhlasu na výrub. Ten musia udeliť orgány ochrany prírody a krajiny. Urobia tak len v zmysle platného zákona o ochrane prírody a krajiny.“ A ak sa aj pripravuje vydanie rozhodnutia, vždy sa berie do úvahy územný plán. „Nie je jednoduché získať povolenie na výrub viniča, ak nie je parcela v územnom pláne určená na zastavanie, takže je to vlastne nemožné.“ Ak by niekto chcel zmeniť vinicu na záhradu, musel by získať povolenie obvodného pozemkového úradu.
Dobrovoľná likvidácia?
EÚ vykazuje každoročne nadprodukciu vlastných vín, súčasne výrazne stúpa ich import. Súčasťou opatrení na reformovanie vinárskeho sektora, ktoré EK navrhla, je dobrovoľná likvidácia 400 000 hektárov viníc. Európska komisia navrhuje časť plochy vinohradov (asi 11,8 %) v Európskej únii zrušiť a kompenzovať to z balíka priamych agrárnych platieb. Ide o približne 400 000 ha z 3,4 milióna ha vinohradov, na ktorých podniká asi 1,5 milióna vinohradníckych subjektov. Komisia navrhuje kompenzáciu v celkovej hodnote 2,4 miliardy EUR.
Štát má iný prístup
„Boli by sme veľmi neradi, keby sme museli z nášho čísla (viac ako 22-tisíc ha – pozn. red.) ísť na nejaké nižšie. Zaujali sme stanovisko, že nesúhlasíme s klčovaním,“ zotrváva na postoji Slovenska proti návrhu EK rezort pôdohospodárstva. Podľa vyjadrenia Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory z 22 000 ha viníc sa však takmer polovica nevyužíva. Pritom Slovensko v produkcii vína nie je sebestačné. Približne 10 - 15 % vysokokvalitných vín vyváža.
Šanca pre frankovku
Eduard Brychta je optimista: „Stavby sa dostávajú už do oblastí, kam je nerentabilné dotiahnuť kanalizáciu, všetky inžinierske siete a potrebné komunikácie. Takže, svahovitosť terénu, terasy, neprístupnosť, to je najefektívnejšia brzda pre developerov.“ Na druhej strane, podľa neho napríklad rozpad výrobných kolosov, akými boli mamutie vinárske závody, nepriamo podporil vinohradníctvo. Rozhodne sa zvýšila kvalita vín na Slovensku. „Roztrieštením týchto výrobných gigantov veľa ľudí našlo v sebe odvahu ísť do nádherného súboja a začali produkovať kvalitné vína.“ Eduard Brychta vysvetľuje: „Stále do nás húdli, nehovorte si, že ste Slováci, ste predsa Európania. V tom je chyba. Maďar je Maďar, Čech je Čech, len Slovák sa akosi rýchlo poeurópčil. Všetko, čo je slovenské, je zlé. My ako vinári tvrdíme - Slováci „neblbnite“ – keby ste si kúpili fľašku slovenského vína, tak vôbec nemáme problém s vinohradníctvom.“
Prečo neblbnúť
Dovozové vína sú lacnejšie. Mnohé z nich nie sú zlé. Je veľký výber a dostať ich takmer všade. Tak prečo si kúpiť litrík práve od slovenského vinára? „Lebo je dobrý,“ argumentuje Eduard Brychta. „Predovšetkým preto. Je kvalitnejší, hodnotnejší, zdravší.“
Len na zopakovanie histórie
V podunajskej oblasti sa pestuje vinič už vyše 2 000 rokov. Tradíciu založili Rimania za čias cisára Aurélia Próba. Ak preskočíme storočia, potom v tom trinástom už sú zachované a doložené artefakty o pestovaní viniča a výrobe vína v oblasti Malých Karpát. Mimochodom, najstaršou vinohradníckou obcou v rámci Slovenska je Bratislava (tá istá, ktorá v súčasnosti najrýchlejšie likviduje vinohrady v záujme výstavby luxusných rezidenčných štvrtí). My sme teda generácia, ktorá sa svojím spôsobom, či už priamym pričinením, alebo nevšímavosťou, podieľa na likvidácii viníc. Zaujímavé je, že aktivity inak vždy pomerne agresívnych mimovládnych organizácií, ktoré na svojom štíte nosia ochranu životného prostredia, sú voči ubúdaniu viníc viac-menej vlažné.
Autor článku: Ivan BROŽÍK
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 6/2008
Pôda sa nemôže vypariť
Poľnohospodárske družstvo Vinohrady Bratislava hospodárilo ešte v roku 1989 na výmere 278 hektárov. Z toho bolo 178 hektárov rodiacich viníc. Vlani malo družstvo už len 52,5 hektára živých viníc.
„Žiaľ, nie sme majiteľmi vinohradov, naše družstvo vlastní iba jeden hektár,“ hovorí predseda Ing. Milan Drobný. Takže – družstvo je akýmsi „nájomníkom“, odkázaným na milosť či nemilosť nájomcu. Sú to väčšinou krátkodobé zmluvné vzťahy pod 5 rokov trvania. „Družstvo nemá šancu investovať do obnovy viníc, to je jeden problém a druhý, to je lukrativita pozemkov na svahoch Malých Karpát – čím bližšie k Bratislave, tým astronomickejšie ponuky. Predháňa sa tu jeden developer za druhým, ponúkajú vlastníkom vinohradov obrovské čiastky za meter štvorcový,“ smutne konštatuje predseda Poľnohospodárskeho družstva Vinohrady. Toho družstva, ktoré sa v zmysle vinohradníckeho zákona stará aj o 112 hektárov takzvaných chránených viníc. „Žiaľ, obhospodarujeme už len tých 52 hektárov,“ otvorene konštatuje Ing. Drobný. „Všetko ostatné už je opustené,“ počuť aj od miestnych súkromných vinohradníkov. Opustené tak, že vinohrady nenápadne prechádzajú fázou prazvláštnej premeny, na konci ktorej je ich výmera klasifikovaná ako stavebný pozemok. A tak na najskvelejších pôdach už nerastie rizling vlašský, ale – činžiak. Jeden za druhým.
Metamorfózy v zákone
Skúsme si položiť otázku – ako je možné legálne „prekategorizovať“ chránenú vinicu na stavebný pozemok? Lebo možné je vlastne všetko, len občas niečo a najmä niekoho (ale asi nie všetkých) limituje zákon. „V podstate to nie je možné,“ zamyslí sa predseda PD Vinohrady. „Lenže, my to neovplyvníme, na to sú kontrolné orgány, ktoré by mali kontrolovať dodržiavanie vinohradníckeho zákona.“ No nie je to až také jednoduché. Na to upozorňuje riaditeľ Odboru vinohradníctva a vinárstva Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho (UKSUP-u) Ing. Dušan Somorovský. „Naše právomoci sú teoretické. Mohli by sme udeliť pokutu napríklad za takzvané zanedbanie starostlivosti o vinohrad. Ale komu? Nájomcovi? Alebo ktorému z tých desiatich či dvadsiatich vlastníkov jednej parcely?“ Nuž, na problém pozemkového práva a vlastníckych vzťahov narážame prakticky nepretržite a takmer v každom článku. A tak ani sankcie nemožno uplatniť adresne.
Vinica sa naozaj nedá len tak „mírnix-dírnix“ preklasifikovať. Podľa zákona je jej vlastník povinný zabezpečovať vinohradnícku výrobu. Nik však nevie, ako dlho, zákon ukladá iba „povinnosť“. Zdá sa, že ani túto povinnosť nikto nekontroluje. Buď je dôvodom klasické „nie sú ľudia“, alebo tiež ošúchané „nie sú prostriedky“. Alebo zaúraduje „vyšší záujem“. V podobe sedemposchodovej rezidencie. Ale aj to „zdanie“ môže byť len zdanie. UKSUP síce môže konať aj na základe zákona o ochrane pôdy, opäť sa však dostávame do bludného v kruhu. Sú ním rôzne paragrafy. Napríklad aj o výsadbových právach.
Developerské vinohradníctvo
Kúpim vinohrad. Čím väčšiu výmeru, tým lepšie. Zaplatím toľko, že jeho pôvodný majiteľ nemá šancu odporovať. Určite sa mi to vráti a veľmi rýchlo. Zaplatím, akoby som kupoval stavebný pozemok v intraviláne. Kúpim a nechám stáť. Nikto mi nič nepovie, keď to zo päť rokov nechám zaburiniť, spustnúť. Čím dokonalejšie, tým lepšie. Za tých päť rokov si tam dotiahnem cestu, nenápadne aj inžinierske siete – veď dodávatelia sú ochotní. Po piatich rokoch nastupuje Japonec Sato. Stačí totiž päť rokov a „sa to“ preklasifikuje. Vinohrad na trávnatý pozemok. Teda inak – trvale trávnatý porast. A to už je len povestný krôčik k stavebnému pozemku. A ak by aj náhodou niekto na ceste k stavbe „prekážal“, sú aj iné spôsoby.
Keby bolo keby
„Zákon má viacero nedostatkov,“ upozorňuje agronóm PD Vinohrady Ľudovít Fuknan. „Prvé chyby vznikli počas registrácie viníc. Mala sa robiť asi pred piatimi, šiestimi rokmi. Deklarovalo sa to iba ako súpis viníc. Dnes je to zákonná norma. Nik však vtedy nepovedal, že zaregistrovaný vinohrad už neskôr nemožno preregistrovať. Aj preto je teraz viditeľná snaha, hoci obídením zákona, opustiť vinicu. Ak by sa tak nestalo, aj na našom PD by sme dnes hospodárili ešte minimálne na sto hektároch.“ Predseda Račianskeho vinohradníckeho spolku Eduard Brychta je ešte stručnejší: „Uhádala sa výmera a dosť.“ Niečo na tom bude. Do roku 1989 prosperovala výroba na tisícoch hektárov vinohradov. Po rozpade družstiev nastal chaos vo vlastníckych vzťahoch. A práve ten dodnes zanecháva svoje dedičstvo v podobe mnohých neobrobených a trvale neobrábaných vinohradov. Slovensko má od EÚ schválených takmer 22-tisíc hektárov vinohradov. Schválených na produkciu. Eduard Brychta toto číslo aktualizuje: „Možno v týchto dňoch naškriabeme 12-tisíc hektárov, čiže ak by sme to číslo po vstupe do Únie chceli naplniť, musela by prísť mohutná podporná politika vlády pre vinohradníctvo na Slovensku.“
Čaro územných plánov
Vinohradov bude ubúdať. To nie je pesimizmus, to je, po nahliadnutí do územných plánov, realizmus. Na individuálnu bytovú výstavbu je schválený tzv. Malokarpatský podhorský pás. Sídlisko pre 6,5-tisíc obyvateľov. Rača, Svätý Jur, Limbach, Šenkvice – rad-radom. Napokon, v Európskej únii je prebytok vinárskej produkcie – tak prečo pestovať vinič práve na Slovensku? Na terase svojej vilky, postavenej vo vinohradoch, si predsa môžem otvoriť fľašku argentínskeho, čilského, dokonca aj čínskeho vínka. (Po roku 2013 bude Čínska ľudová republika najväčším svetovým exportérom vína – odhadujú odborníci vzhľadom na intenzívne zakladanie vinohradov v tejto ázijskej krajine.) Ale vráťme sa z Číny pod Karpaty. „Mojou snahou je, aby sa stanovila pevná norma. Aby sa urobila hrubá čiara medzi extravilánom a intravilánom,“ hovorí Eduard Brychta a pokračuje: „Zadefinujme si na 15 rokov blokáciu na územia vinohradov a naopak, určime, kde sa bude stavať. Problém je len v tom, že takýto prístup si musí osvojiť väčšina poslancov v zastupiteľstve. Lenže – niektorí z nich sú tiež vlastníkmi viníc a radšej by ich predali. Za dosť vysoké sumy. Veď to nie je tajomstvo. A kto nechce predať - je taká dosť moderná téma - výpalníctvo. Niekde niečo zhorí a hneď sa tam akože náhodou stavia. To isté sa deje aj vo vinohradoch. Minulý rok za jeden deň len v Rači horeli tri lokality.“
Ako na to legálne
Iveta Virsíková, vedúca Oddelenia výstavby, územného rozvoja a cestného hospodárstva Miestneho úradu Rača: „V prvom rade sa ten pozemok musí dostať do územného plánu. Musí byť určený na zastavanie. To je prvá podmienka toho, aby bolo možné uvažovať nad výstavbou.“ Samozrejme, aby sa tam parcela dostala, musí jej vlastník absolvovať pomerne zložitý proces. Na začiatku je súhlas orgánu územného plánovania. Potom prichádza na rad nejaký územno-plánovací podklad. Takáto štúdia má za cieľ preveriť, či je možné na konkrétnej poľnohospodárskej pôde stavať a za akých podmienok. K tomu sa zo zákona vyjadruje dosť veľký počet zainteresovaných orgánov a inštitúcií, takže by mala byť záruka, že len tak bez kladného prerokovania, alebo inak – pre modré oči – a následnej zmeny územného plánu sa stavebný pozemok vo vinohradoch nevytvorí. „Toto je vlastne jediná legálna cesta. Iná vec je, či sa stavia bez stavebného povolenia, alebo v rozpore s ním, čím vznikajú takzvané čierne stavby,“ hovorí Iveta Virsíková. „Ľudia to samozrejme skúšajú aj inak. Pretože, ak vinohrad už de facto neexistuje, je zdevastovaný, majú pocit, že pozemok už nemá takú ochranu.“ A ešte čosi – dosť ťažko sa dá získať zmena územného plánu na jeden pozemok. Na výstavbu sa väčšinou posudzujú celé lokality.
Chcem obrábať vinohrad, ale...
„Šancu máte,“ upokojuje ma šéf Račianskeho vinohradníckeho spolku Eduard Brychta. „Nesmiete mať však spoluvlastníkov. Je totiž pravdepodobné, že jeden sa rozhodne predať a všetci ste v... no, na Tahiti. Nemusíte síce predať, ale čo už s tým... Pôda sa drobí, nastupuje deštrukcia. A možno sa časom nedostanete ani na svoj vinohrad s traktorom, pretože nový vlastník susednej parcely vám to neumožní. A súďte sa. Ale poďme na to z inej strany. Tej zaujímavej pôdy začína byť pomaly už veľmi málo.“
Chcem parcelu, chcem stavať...
„To sú dve rozdielne záležitosti. My nemôžeme nikomu zabrániť predať vinohrad. Je však pravda, že developeri majú enormný záujem o výstavbu. Či sa im však naozaj aj podarí stavať, to je predmetom už vyššie stanovených postupov. Mestská časť určite nemôže podporiť všetky požiadavky,“ tvrdí Iveta Virsíková. Napriek tomu je viacero neobrobených vinohradov, čo by napovedalo, že zámery stavať sú a že teória o akomsi transformovaní vinice cez trvale trávnatý porast na stavebnú parcelu nie je až taká naivná. Ak vylúčime tie neobrobené vinice, ktoré v územnom pláne už figurujú ako pozemky pod zástavbu, zostávajú nám tie, o ktoré má niekto povinnosť sa starať.
Nielen papierový dohľad
„Na ten by mala slúžiť takzvaná pôdna služba,“ upozorňuje na aplikovanie zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy Mgr. Slávka Jurkovičová z Oddelenia životného prostredia MÚ Rača. „Určite nie je jednoduché nechať spustnúť vinohrad. Veď aj odstránenie viniča podlieha súhlasu na výrub. Ten musia udeliť orgány ochrany prírody a krajiny. Urobia tak len v zmysle platného zákona o ochrane prírody a krajiny.“ A ak sa aj pripravuje vydanie rozhodnutia, vždy sa berie do úvahy územný plán. „Nie je jednoduché získať povolenie na výrub viniča, ak nie je parcela v územnom pláne určená na zastavanie, takže je to vlastne nemožné.“ Ak by niekto chcel zmeniť vinicu na záhradu, musel by získať povolenie obvodného pozemkového úradu.
Dobrovoľná likvidácia?
EÚ vykazuje každoročne nadprodukciu vlastných vín, súčasne výrazne stúpa ich import. Súčasťou opatrení na reformovanie vinárskeho sektora, ktoré EK navrhla, je dobrovoľná likvidácia 400 000 hektárov viníc. Európska komisia navrhuje časť plochy vinohradov (asi 11,8 %) v Európskej únii zrušiť a kompenzovať to z balíka priamych agrárnych platieb. Ide o približne 400 000 ha z 3,4 milióna ha vinohradov, na ktorých podniká asi 1,5 milióna vinohradníckych subjektov. Komisia navrhuje kompenzáciu v celkovej hodnote 2,4 miliardy EUR.
Štát má iný prístup
„Boli by sme veľmi neradi, keby sme museli z nášho čísla (viac ako 22-tisíc ha – pozn. red.) ísť na nejaké nižšie. Zaujali sme stanovisko, že nesúhlasíme s klčovaním,“ zotrváva na postoji Slovenska proti návrhu EK rezort pôdohospodárstva. Podľa vyjadrenia Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory z 22 000 ha viníc sa však takmer polovica nevyužíva. Pritom Slovensko v produkcii vína nie je sebestačné. Približne 10 - 15 % vysokokvalitných vín vyváža.
Šanca pre frankovku
Eduard Brychta je optimista: „Stavby sa dostávajú už do oblastí, kam je nerentabilné dotiahnuť kanalizáciu, všetky inžinierske siete a potrebné komunikácie. Takže, svahovitosť terénu, terasy, neprístupnosť, to je najefektívnejšia brzda pre developerov.“ Na druhej strane, podľa neho napríklad rozpad výrobných kolosov, akými boli mamutie vinárske závody, nepriamo podporil vinohradníctvo. Rozhodne sa zvýšila kvalita vín na Slovensku. „Roztrieštením týchto výrobných gigantov veľa ľudí našlo v sebe odvahu ísť do nádherného súboja a začali produkovať kvalitné vína.“ Eduard Brychta vysvetľuje: „Stále do nás húdli, nehovorte si, že ste Slováci, ste predsa Európania. V tom je chyba. Maďar je Maďar, Čech je Čech, len Slovák sa akosi rýchlo poeurópčil. Všetko, čo je slovenské, je zlé. My ako vinári tvrdíme - Slováci „neblbnite“ – keby ste si kúpili fľašku slovenského vína, tak vôbec nemáme problém s vinohradníctvom.“
Prečo neblbnúť
Dovozové vína sú lacnejšie. Mnohé z nich nie sú zlé. Je veľký výber a dostať ich takmer všade. Tak prečo si kúpiť litrík práve od slovenského vinára? „Lebo je dobrý,“ argumentuje Eduard Brychta. „Predovšetkým preto. Je kvalitnejší, hodnotnejší, zdravší.“
Len na zopakovanie histórie
V podunajskej oblasti sa pestuje vinič už vyše 2 000 rokov. Tradíciu založili Rimania za čias cisára Aurélia Próba. Ak preskočíme storočia, potom v tom trinástom už sú zachované a doložené artefakty o pestovaní viniča a výrobe vína v oblasti Malých Karpát. Mimochodom, najstaršou vinohradníckou obcou v rámci Slovenska je Bratislava (tá istá, ktorá v súčasnosti najrýchlejšie likviduje vinohrady v záujme výstavby luxusných rezidenčných štvrtí). My sme teda generácia, ktorá sa svojím spôsobom, či už priamym pričinením, alebo nevšímavosťou, podieľa na likvidácii viníc. Zaujímavé je, že aktivity inak vždy pomerne agresívnych mimovládnych organizácií, ktoré na svojom štíte nosia ochranu životného prostredia, sú voči ubúdaniu viníc viac-menej vlažné.
Autor článku: Ivan BROŽÍK
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 6/2008
Program rozvoja vidieka SR a Operačný program Rybné hospodárstvo SR
Naše poľnohospodárstvo v 14. a 15. storočí
Ekologické poľnohospodárstvo je zdravšie
83 mliečnych fariem v Taliansku zatvorili kvôli dioxínu
Zem sa podľa odborníkov otepľuje Komentáre k článku:
Zeta | 26-12-2011 10:39:28
Nenormálne!Množstvo nezamestnaných,stúpajúce ceny potravín,množstvo neobrobenej úrodnej pôdy,neobrobené vinice!Mali by sa voliť takí politici,ktorí si vedia poradiť s ľuďmi,ktorí naschvál prehlbujú takúto situáciu,aby z nej ťažili a ostatných ožobráčili.Pôda by sa nemala predávať,patrí celému Slovensku!
Pridať komentár
