Zemiaky = x-krát zvýšené náklady

Výmery, na ktorých horniaci v minulosti pestovali zemiaky, klesajú. Jedným z mála pestovateľo tejto plodiny na severe Slovenska je Poľnohospodárske družstvo v Smrečanoch pod Západnými Tatrami. Zemiaky túto sezónu pestujú na približne sto hektároch, v predchádzajúcich piatich rokoch sa výmery pohybovali od 80 do 130 ha. Ešte vlani hospodárili so zemiakmi na nule, tento rok ich čaká strata. Proti nim sú takmer všetky ukazovatele.

Zvýšené náklady
V Smrečanoch pestujú zemiaky na sadbu. „Všetko robíme separáciou,“ vysvetľuje agronómka Poľnohospodárskeho družstva v Smrečanoch Anna Žembová. Tento spôsob znamená, že pôdu pred sadením preosievajú, odstraňujú kamene, riadky sú osemdesiat centimetrov široké. Eliminujú tak mechanické poškodzovanie, pretože zemiaky už len chemicky ošetrujú a zberajú. Aj zber je plynulejší. „Zemiaky nie sú poškodené a sú predajnejšie,“ skonštatovala agronómka. Dnes však možno hovoriť len o fikcii. Pri súčasných podmienkach ich zemiaky predajnejšie ani zďaleka nie sú. Náklady majú totiž oveľa vyššie, ako pri klasickom spôsobe pestovania. Ale nie je to jediné, čo náklady zvyšuje.

Priemer väčší ako 6,5 cm – kŕmne zemiaky
Náklady pri pestovaní zemiakov zvyšuje aj desikácia. Je to spôsob ošetrenia, pri ktorom ničia vňať, aby zemiaky narástli len do veľkosti sadby 5,5 centimetra. Desikáciu niekedy musia aj opakovať, pretože je teplo a často prší. Malé zemiaky sú totiž vo všeobecnosti najkvalitnejšie. To však podľa agronómky väčšina ľudí nevie. Napríklad v Anglicku sú malé, prílohové zemiaky najdrahšie. U nás si každý vyberá veľké zemiaky, aj keď podľa klasifikácie nad šesť a pol centimetra by mali byť zemiaky len kŕmne. „U nás si každý zoberie veľký zemiak, hoci je najmenej chutný,“ podotýka Anna Žembová.

Odpadový kôš Európy
Dovedna 90 hektárov v Smrečanoch zaberajú množiteľské plochy, z nich na 65 hektároch je sadba nakupovaná zo zahraničia. Aj keď vlani bol prebytok zemiakov v celej Európe, cena sadbových zemiakov zo zahraničia neklesla a zostala na úrovni 700 eur za tonu. Sadbové zemiaky majú deklarovanú veľkosť od 3,5 do 5,5 centimetra, do Smrečian ich dodávajú vo vrchnej hranici od 4,5 do 5,5 centimetra. Keď majú väčšiu sadbu, zasadia ich na menšiu plochu. Ale v zahraničí si nechávajú menšiu sadbu pre seba. „Sme stále odpadový kôš Európy,“ konštatuje agronómka a dodáva, že je na škodu, že sa na Slovensku množenie zemiakov utlmilo. To vedia aj dodávatelia zo zahraničia, a preto cenu za sadbu tlačia hore. A tak pribúda ďalší faktor, ktorý zvyšuje náklady.

Na smetisko
Keďže sadia 2,5 tony zemiakov na hektár, vstupné náklady majú asi 1 750 eur len zo sadby. Spolu so zvýšenými nákladmi spojenými so separáciou sú to asi štyri tisícky eur. Stúpol totiž aj počet postrekov, ešte pred piatimi rokmi robili dva, teraz päť až šesť. Potom im predajná cena vychádza 25 centov za kilogram zemiakov. Cena pod dvadsať centov znamená stratu. Skladovanie do jari je tiež o zvyšovaní nákladov. Na jar však stále zostáva dvesto až tristo ton na sklade. Núkajú ich po desať, trinásť centov, ale odberatelia argumentujú, že majú po desať centov zemiaky aj s dovozom. Z Čiech, Nemecka, Francúzska, Rakúska, Holandska. A samozrejme, najbližší sú Poliaci. Prídu s kamiónom a dovezú zemiaky po 6,7 centa. Okrem toho, že tieto krajiny majú inú výšku dotácií ako slovenskí poľnohospodári, dostanú aj dotácie za vývoz. Problémom družstevníkov zo Smrečian sú aj dotácie, tie sú totiž len na jedlé zemiaky, aj napriek tomu, že pri pestovaní zemiakov na sadbu sú vyššie náklady. A tak ostatné dva roky je situácia patová. V Smrečanoch vyrobia kvalitnú, krásnu sadbu, ale na jar im zostane a vyvážajú ju na smetisko. „To je na zaplakanie,“ hovorí Anna Žembová.

Krádeže
Je tu aj ďalší problém, opäť súvisí so zvyšovaním nákladov. Krádeže zemiakov. Jedna partia vykope aj pol hektára. Zemiaky z družstva sa takouto „čiernou“ cestou niekedy dostanú aj do tržnice. Trhovníci však často ani nevedia, aké majú ich zemiaky pôvod. Kupujú ich cez ďalších dvoch priekupníkov. „Zberajú ich na objednávku. Je to organizované. Ja som často v poli, ale aj tak si nájdu miesto, na ktorom ich nevidno,“ rozpráva agronómka. Okrem zlodejov likvidujú zemiaky aj tí nevinnejší, zvieratá. Diviaky chodia väčšinou hneď po výsadbe a vysoká zver nohami vyhrabáva úrodu. Niečo odhryzne, poškodí. Najväčšia škoda je na jeseň, keď už sú ranné mrazy. Zamrznuté začnú tiecť a prenáša sa to na ďalšie zemiaky. Jeden rok smrečianskym poľnohospodárom takto zlikvidovali celú parcelu. Podľa agronómky pod Liptovskými hoľami (dnes Západnými Tatrami) chýbajú vysokohorské pasienky, ktoré tam boli kedysi. Teraz je tam kosodrevina a množstvo turistov. Zver preto chodí nižšie na polia, kde má potravu a je tam pokoj. Údajne si už zvykla aj na tamojšie stroje. „Jelenia ruja je u nás v kukurici,“ hovorí agronómka. Zver sa snažili vyhnať aj postrekom s koncentrovaným ľudským pachom. Márne. Trvalo týždeň, kým si zver zvykla a potom sa už diviaky ani ľudí nebáli, stratili prirodzenú plachosť. Pre družstvo to znamenalo opäť zvýšené náklady. Lesná zver a zlodeji pritom zlikvidujú tomuto poľnohospodárskemu družstvu úrodu až z piatich hektárov.

Školské brigády
Anna Žembová spomína, že kedysi pestovali zemiaky na ploche 150 hektárov. Veľkou pomocou boli školské brigády. „Bolo to veľmi dobré, pretože deti vedeli, že zemiaky rastú v zemi, naučili sa trošku poriadku a aj pracovať.“ Teraz je však s brigádami problém, aj keď ich občas využívajú. Azda tiež spôsobovali zvýšené náklady? Presne tak! Brigádnici musia mať minimálne šestnásť rokov, družstvo musí s každým podpísať dohodu o vykonaní práce, prihlásiť ho na úrade práce, platiť odvody. A študenti môžu chodiť na brigády až po trinástej hodine a s písomným súhlasom rodiča, ktorý nepodpíše asi polovica rodičov. Navyše, družstvo im každý deň musí vyplácať mzdu v hotovosti. „Ešte aj daňováci chodili kontrolovať, či máme od každého jedného podpísanú výplatu,“ pozastavuje sa nad komplikovanou administratívou agronómka. Tieto byrokratické polená pod nohy, ktoré kedysi neexistovali (a boli spokojní družstevníci, študenti aj rodičia), sú dôvodom, prečo družstvá vrátane smrečianskeho od brigád ustupujú.

Horniaci – dolniaci
Poľnohospodári na severe krajiny sa nevyhnú ani porovnávaniu sever – juh. Rozdielne podnebie totiž spôsobilo, že pestovanie zemiakov je ostatné roky doménou dolniakov. „Na juhu sú zemiaky pod závlahou a úroda skôr dozrieva. Výnosy sú od štyristo do šesťsto ton z hektára. Ja musím robiť desikáciu začiatkom augusta, oni vtedy už zberajú. Len desikácia vychádza 60 eur na hektár a musíme ju robiť dvakrát. Už to sú dva úkony, ktoré znižujú náklady pestovania zemiakov na juhu krajiny. Oni od polovice júla zemiaky zberajú, priebežne predávajú a majú peniaze. A skladujú len to, čo im zostane. Ale polovicu zemiakov majú predanú do septembra,“ porovnáva agronómka ďalšie faktory, ktoré zase len „zvyšujú náklady“.

Oživiť kolobeh?
V klimatizovaných skladoch Smrečian prežije zimu zemiaková úroda z 80 hektárov. Problémy s odbytom sú dlhodobé. Na Slovensku totiž platí, že kto ponúkne nižšiu cenu, má vyhraté. Podľa agronómky by sa situácia mohla zlepšiť, keby slovenskí pestovatelia brali minimálne 50 percent certifikovanej sadby od slovenských výrobcov. Pomohlo by to obnoviť kolobeh pestovania aj množenia zemiakov u nás. Upozornila aj na zaujímavosť, že zo všetkých plodín práve zemiaky zamestnávajú najviac ľudí. A v dnešnej dobe, keď nezamestnanosť dosahuje dvanásť percent, by to mohlo byť signálom pre kompetentných. Možno by sa „zhora“ našiel aspoň jeden spôsob, ako pestovateľom zemiakov „hore“ znížiť náklady.

Autor článku: Božena Simonidesová
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 35/2009