Vďačnosť za zem

Sever je iný. Pre našinca možno príliš studený a mĺkvy. Tí, ktorí ho spoznali, vedia, že je to iba povrch pomyselnej ľadovej škrupiny, pod ktorou pulzuje život. Ľudí však oveľa väčšmi ovplyvňuje príroda. Sú jej súčasťou, nevydeľujú sa, obklopuje ich v každom okamihu. Vo Fínsku je prirodzené, že domy sa stavajú tak, aby sa nemusel vypíliť ani jeden strom. Sú zodpovední, pokorní a vďační za všetko, čo sa urodí, narastie. Pôda na severe potrebuje oveľa viac ochrany ako v úrodnejších oblastiach. Nemôžem si pomôcť, ale Fínsko je pre mňa jeden veľký národný park a postoj Fínov k prírode by mal byť príkladom pre tých, ktorí veria, že zem má prinášať osoh.

Hore na severe
Moja učiteľka fínčiny Virpi Hanhikoski nás okrem neobvykle znejúcich slov učila spoznávať svoj národ. Rozprávala s takým zanietením, mimochodom po slovensky, že nemať chuť navštíviť jej domovinu by bolo asi nemysliteľné. Trasu Helsinki - Kokkola sme absolvovali vlakom, 500 kilometrov ubehlo pomerne rýchlo. Hlavné mesto vystriedalo mestečko pri mori, ani nie so 40 000 obyvateľmi. Kokkola leží uprostred Fínska, k polárnemu kruhu je to tak isto ďaleko ako do Helsínk. Tento región je známym producentom lodí, vyrobí sa ich tu 60 % z celkovej produkcie Fínska. Pokračovali sme ďalej. Do obce Kaustinen, ktorá si urobila celosvetové meno vďaka letnému folklórnemu festivalu. Všade naokolo boli lesy. Cestu lemovali nielen stromy, ale aj dopravné značky „pozor losy“. Kolízie áut a týchto mohutných zvierat sú pomerne časté, preto Fíni jazdia na naše pomery veľmi opatrne. Les vyústil v malej dedinke, myslela som si, že sme na mieste. Virpi sa len pousmiala a povedala, že k nim domov je to ďalších sedem kilometrov cez les. Vraj ako puberťáci chodievali domov z Kaustinenu pešo, nebáli sa. Kriminalita je v týchto zemepisných šírkach, či skôr výškach výnimočná, i keď už aj tu si domáci domy radšej zamykajú. Len zopár domov, maštale a stajne veštili civilizáciu. Prišli sme do Hanhikoski. Áno, meno dedinky je totožné s priezviskom Virpi.

Slová sú zbytočné, zvieratá rozumejú
Privítal nás postarší muž, Aarre Hanhikoski a jeho žena Riitta. Zaviedli nás do svojho bieleho dreveného domu, ponúkli nám koláčiky a prekvapkávanú kávu, ktorej Fíni vypijú hektolitre. Pomalým, uvážlivým hlasom začal Aarre rozprávať o svojej farme. Pôda bola starootcovským dedičstvom, získal ju v 50. rokoch. Zo štyroch bratov sa rozhodli na nej farmárčiť dvaja. Na to, aby mohli bratov vyplatiť, si Aarre zobral pôžičku. Všetci sa pousmejú, keď pán domu rozpráva im známu príhodu, ako si na to požičiaval peniaze v banke. „Prišiel som do banky a požiadal som ich o milión mariek, vtedy sme mali ešte starú menu. Riaditeľ temer skolaboval, bola to poriadna odvaha a drzosť zároveň, nikto dovtedy kvôli farme o také peniaze nežiadal,“ hovorí Aarre so spokojnosťou v hlase. Pôžičku dostal, zaručil sa farmou, i keď potom pre neho a rodinu nastalo napäté finančné obdobie. Zvládli to. Chovali kravy, kone, pestovali ovos a jačmeň. Raž len na jednom poli, teraz ju už nepestujú vôbec. Na farme svojich rodičov sa prácou a pozorovaním naučil všetko, nechodil do žiadnej špeciálnej poľnohospodárskej školy. Bez nej sa už v dnešných časoch farmárčiť nedá. Aarreho vášňou boli od detstva kone. Keď mal sedem rokov, chodil s nimi na pastvinu aj dva kilometre. Kone znamenajú pre neho veľa, sú rodinným dedičstvom. „Sú to múdre zvieratá, aj človek sa môže od nich učiť. Ak chcete vychovať dobré (dostihové) kone, treba nielen poznať, ako sa kôň správa, ale aj prečo. Keď sa stanete ich priateľom, všimnú si to aj nezainteresovaní,“ vysvetľuje Aarre. Štát na chov koní neprispieva. Aarre vychováva plemeno fínskych dostihových koní. Aj keď sa dá čosi na tom zarobiť, rodinu by to rozhodne neuživilo. Kone môžu priniesť do rodinného rozpočtu peniaze, len ak získajú ocenenia na súťažiach. A takisto má Aarre nárok na 10 % z výhry koní, ktoré vychoval a predal niekomu inému. I keď je už na dôchodku, stále sa o kone stará a trénuje ich.

Rodinná záležitosť
Vo Fínsku je väčšina fariem v rodinných rukách. Ich súčasťou je samozrejme les. Farmári na juhu Fínska majú síce menej lesa, ale viac teplých dní, presne naopak je to na severe. Tamojší farmári majú vegetačné obdobie až o 70 dní kratšie. Našťastie majú Fíni Golfský prúd, ten vylepšuje zvyčajnú teplotu týchto zemepisných šírok až o 3 – 4 stupne Celzia. Fariem je vo Fínsku vyše 66 000, v poľnohospodárstve pracuje napriek tomu len 6 % ľudí. Veľkosť priemernej fínskej farmy je 33 hektárov. Rodina Hanhikoski vlastní približne 20 hektárov pôdy a o niečo viac lesa (40 ha). Pestujú ovos a jačmeň. Na to prispieva aj štát. „EÚ má vplyv na poľnohospodárstvo, i keď si nemyslím, že vždy pre jeho dobro. Fínsko je na severe, pestovanie obilia je tu ťažšie. Žatvu aj seno máme len raz ročne. Naše problémy sú iné ako v ostatnej Európe. Obchod v oblasti poľnohospodárstva sa v poslednom čase veľmi zmenil. Dostávame síce dotácie podľa toho, v ktorej zemepisnej šírke farmárčime, ale aj tak nie sme konkurencieschopní. Myslím si, že našou budúcnosťou sú ekologické produkty,“ rozhovoril sa Aarre. Rodinné farmy si dávajú záležať na tradičných postupoch a metódach. A nielen kvôli eko, či bio potravinám, ale predovšetkým z úcty k prírode. Tak je to aj v tejto rodine. Všetko, čo sa Aarre naučil od svojich rodičov, vštepil aj do svojho syna. Asko Hanhikoski prebral starosť o rodinnú farmu na seba a svoju rodinu.

Nekončiace dni
Dni sa na fínskom statku začínali o piatej ráno, aby stihli podojiť kravy. O siedmej prichádzalo mliekarenské auto. Asko už hovädzí dobytok nechová, presedlal na ošípané. Rodina sa tak rozhodla pred vyše 20 rokmi, súviselo to aj s reformou, ktorá sa týkala pôdy. „Reforma musela byť. Polia mali jednotliví vlastníci vzdialené aj niekoľko kilometrov, a tak sa rozhodlo, že sa pôda bude zlučovať v okolí jednej rodiny. Samozrejme tí, ktorí dostali niečo horšie, boli odškodnení, ale všetci istotne neboli spokojní,“ spomína Asko. Teraz by sa mu oplatilo chovať radšej kravy, pretože ceny bravčoviny sú príliš nízke. Okrem domácich zvierat a polí sa rodina stará aj o les. Toho, ako jednoznačne tvrdia, je na plochu viac ako polí. Aj keď práce bolo vždy dosť od rána do večera, víkendy nevynímajúc, hlava rodiny tvrdí, že by za nič nevymenil prácu na vlastnom poli a lese.

Augustová noc
Káva bola takmer dopitá. Cez oblok sa nakláňali stromy, bielo-zelený výhľad upokojoval. Na dvore sa prevážali deti na koňoch. Virpi prerušila ticho (vo Fínsku je skákať do reči „zakázané“, je to prejav neúcty) a začala spomínať na svoje detstvo aj so sestrami Helinou a Leaou. Ani jedna z nich na farme nezostala, ale práca, ktorej sa naučili, ich pripravila do života. „Naučili sme sa vážiť si každú robotu, aj fyzickú a nadobudli sme pocit zodpovednosti. Niekedy, a možno aj častejšie, sa nám práca protivila, ale niet krajšieho pocitu, ako sedieť po dlhom pracovnom dni na obrovskom vreci obilia po žatve na ceste domov, v augustovej noci, keď je spln,“ povedala Virpi. Nikdy im vraj nechutila káva lepšie, ako keď starká doniesla na pole desiatu alebo olovrant. „Sedávalo sa na kraji poľa, pila sa káva, domáci kvas (kotikalja) a zase sa išlo pracovať. Je v tom asi trochu nostalgie a romantiky, aj keď išlo o ťažkú prácu, ale rada si na ňu spomínam,“ dodala najmladšia z dcér. Leto je na severe skutočne magické. Začína sa koncom mája, po rýchlej jari, a končí v polovici augusta. Počas neho sú nielen dni, ale aj takmer celé noci plné slnka. Na úplnom severe, v Laponsku, nezapadá slnko 73 dní. Celá príroda je neskutočne zelená a vzduch je nasýtený jazernou vlahou. Fíni sú viditeľnejšie veselší, užívajú si slnka. V zime ho nevidia 51 dní. Vybrali sme sa von. Okúpať sa do rodinného jazera v lese. I napriek tomu, že mi takmer odmrzli členky, to bolo najkrajšie kúpanie v jazere. Ihličie, ktoré doň popadalo, mu dávalo zvláštnu medenú farbu. Vymrznutí z kúpania sme sa ponáhľali do sauny, aby sa ešte stihli prebrať rodinné pracovné plány.

Autor článku: Bela LISÁKOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 5/2008