Vari nedokážeme dopestovať ani šošovicu?!

Ak ste si prečítali našu Horúcu tému, viete, že výrobcovia varujú: v obchodoch nebudú slovenské potraviny. Obchodníci tvrdia, že to tak nie je. My sme sa v čase Vianoc a Nového roka zamerali na typickú slovenskú plodinu – šošovicu. A hľadali sme ju v obchodoch...

Šošovicová polievka by mala byť na stole tak počas Vianoc, ako aj počas osláv Nového roka. Malé plody tejto strukoviny by mali byť dokonca uložené aj pod stolom v slamienke. Prečo? Šošovička totiž svojím tvarom pripomína okrúhle mince – a čím viac bolo šošovice v magickom čase, tým viac malo byť peňazí počas celého roka. Takže, nič nenechať na náhodu a servírovať zdravú šošovicu!

Trocha histórie
Urobme si krátky výlet do minulosti – aby sme pochopili, prečo je šošovica pre človeka taká veľmi dôležitá. Ľudia ju totiž jedli už okolo roku 8000 pred naším letopočtom. Vtedy však bola šošovica ešte divoká. Všeobecne sa šošovica považovala za jedlo chudobných a lakomých. Zo Stredného východu, odkiaľ pochádza, sa dostala do Egypta, Grécka a Ríma. A tým pádom aj do celej Európy. Takže šošovica sa na naše taniere dostáva už niekoľko tisícročí. A hádam tam ešte nejaký ten čas zostane.

Trocha súčasnosti
Šošovica by nemala chýbať v zdravej a vyváženej strave nielen preto, aby sme si poistili dostatok peňazí, ale i preto, že je veľmi zdravá. V tomto období by sme doslova mohli hovoriť o renesancii strukovín. Žijeme totiž v čase, keď mnohí z nás majú rôzne alergie, dokonca aj na mlieko. Keď nemôžeme prijímať vápnik z klasického zdroja, mali by sme si nájsť náhradný – strukovinu. Teda šošovicu, fazuľu, hrach... Samotné „peniažky“ majú podľa odborníkov trikrát vyšší obsah vápnika ako obilniny a sedemkrát vyšší obsah železa ako špenát. Zo strukovín je najväčšou zásobárňou bielkovín – a pritom obsahuje najmenej tukov. chcete schudnúť alebo držať na uzde cholesterol, mali by ste šošovicu jesť pravidelne.

Slovenskú nemáte?
Takže – ešte raz: poďme si uvariť klasickú šošovicovú polievku. Na to potrebujeme v prvom rade samotnú šošovicu. Na výber je niekoľko druhov a niekoľko cien. My sme sa však tentoraz zamerali na krajinu pôvodu. Nie, nejde o žiadne riziko, len sme šošovicovú polievku chceli uvariť zo šošovice, ktorá vyrástla na Slovensku. Výsledok? Držte sa: ani v jednej sieti obchodných reťazcov, ktoré majú zastúpenie u nás, sme nenašli šošovicu, ktorá by bola dopestovaná u nás. Našli sme šošovicu z Kanady, USA, Poľska, Číny, Maďarska a Českej republiky. V jednom prípade na balíčku nebola ani zmienka o krajine pôvodu. Zahraničná strukovina je zabalená a distribuovaná z Česka, Poľska, ale i Slovenska. Ak pátrate po pôvode potraviny, poriadne si obzrite obal – niekde je krajina dopestovania vytlačená klasicky, na niektorých obaloch však nájdete iba skratku medzi číslami, ktoré označujú dátum spotreby. „Slovenskú šošovicu nemáte?“ pýtam sa predavačky v hypermarkete. Evidentne som ju zaskočila, asi takéto otázky nedostáva často. „Máme iba to, čo je vyložené v regáloch,“ hovorí a začne sa hrabať v strukovinách. A tak sme spolu zistili, že z ponúkanej šošovice a fazule je iba jeden druh fazule dopestovaný na Slovensku. A to už je fakt hanba, či azda nie?!

Čo zostalo z veľmoci?
A to sme – ani nie tak dávno, boli prakticky šošovicovou veľmocou. Teda, boli sme krajinou, ktorá si to, čo zjedla, dopestovala sama. No určite boli šošovicovou veľmocou Bojničky. Na ich družstve sa totiž pred rokmi pestovala táto strukovina až na 500 hektároch. A zástupcovia družstva pôsobili aj v rôznych medzinárodných skupinách. Jednoducho – Bojničky kedysi žili šošovicou. A nielen tou. Čo sa stalo? – pýtame sa bývalého predsedu tohto družstva Jarolíma Hercega. „Jatríte mi rany,“ hovorí prosto. „Problémy boli dva. Asi päť rokov dozadu bola šošovica vyradená spomedzi podporovaných plodín. No a nám sa už nepodarilo zabezpečiť stopercentný odbyt. A to sme sa naozaj o to pokúšali!“ Keď sa v roku 1969 začínalo s pestovaním šošovice v tejto obci, osiali sto hektárov. Neskôr sa výmera ešte väčšmi rozšírila, po revolúcii sa zasa postupne znižovala a znižovala... Pred tromi rokmi, ako povedal Jarolím Herceg, ju pestovali ešte na 30 hektároch. Dnes ju pestujú na 0 hektároch. Čítate dobre – na nula hektároch.

Lacno a lacnejšie?
Klasická príčina nulovej výmery šošovice v Bojničkách: ceny. Nákupné ceny klesli tak nízko, že neboli schopní šošovicu za tak málo peňazí dopestovať. „Navyše, obchod chcel len veľkozrnnú šošovicu a my sme takú nemali vyšľachtenú,“ dodáva Jarolím Herceg. Tak prišla na naše pulty vyšľachtená veľkozrnná šošovica, najmä z Kanady. My sme ju v obchodoch nenašli. Vraj preto, lebo pestovateľom čosi nevyšlo, a tak zákazníkom stačí aj klasická šošovička – u nás najmä Okula. Podľa Jarolíma Hercega sa z Bojničiek so šošovicou vytratila aj láska k tejto plodine. „A je to veľká škoda, pretože som ich práve pre šošovicu zapálil a viedol k jej pestovaniu,“ pokračuje. Ešte aj dnes sa časť strojového parku v Bojničkách využíva, len sa už nespracúva šošovica. „Naša mala najvyššiu varivosť, celý systém sme mali prepracovaný. Nie nadarmo sme pôsobili aj v medzinárodných organizáciách,“ vzdychne si bývalý predseda. Hovorí, že nebažili po veľkých ziskoch. Veď šošovica im všetku opateru vrátila – nielen samotnými plodmi, ale aj vynikajúcimi vlastnosťami predplodiny. „Šošovicu v Bojničkách kedysi pestovali všetci malí sedliaci. Vedeli totiž, že pole, kde sa urodila, netreba hnojiť. Šošovica je totiž výdatným zdrojom využiteľného dusíka.“ Ale ani to už nie je argument na jej pestovanie. „Veď už nie je sedliacky, pestovateľský záujem ani o cícer alebo pohánku ako predplodiny a medziplodiny. Dnes chce každý pestovať a vyrábať jednoducho,“ dodáva Jarolím Herceg.

Koniec veľmoci
Tak teda skončila jedna veľmoc, hoci bola iba šošovicová. Trh a nízke ceny ju zložili najskôr na kolená a potom hlboko zahrabali. Tak hlboko, že sa zrejme už nikdy nepostaví. A dôsledkom tejto regulácie trhu je výsledok nášho prieskumu medzi regálmi s potravinami: nenašli sme šošovicu, ktorá by bola dopestovaná a spracovaná na Slovensku. No a čo my? My sme odkázaní na to, aby sme si slovenskú vianočnú „peniažkovú“ polievku navarili zo šošovice, ktorá bola dopestovaná nielenže mimo Slovenska, ale aj mimo nášho kontinentu. Veď už sme si zvykli, že nosíme tenisky vyrobené v Ázii, rovnako aj bundy, džínsy... Zvykneme si aj na to, že budeme jesť potraviny, ktoré by sme si síce mohli vypestovať sami, ale z tej Číny... z tej Číny je to lacnejšie. Hm, až takto nám to diktuje všemocná ruka trhu?

Autor článku: Lívia ČERNICKÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 2/2009