Popol na hlave už asi nemám

Začiatkom roka bol v paľbe kritiky minister výstavby a regionálneho rozvoja SR Marian Janušek. V prvom kole prvej výzvy z Regionálneho operačného programu (ROP) vraj neumožnil všetkým žiadateľom o podporu na školskú infraštruktúru prejaviť svoj záujem.

Prečo si myslíte, že to bola rozumná stratégia?
Žijeme predsa v čase počítačov a elektronizácie. Priznávam, že sme sa pred zavedením elektronického prihlasovania žiadateľov o podporu mali viac venovať širšej osvete nielen na našich webových stránkach. Napokon sa ukázalo, že táto, ako ju niektorí nazvali „kauza pokusov a omylov“, vlastne pomohla viac, ako akákoľvek osveta.

Ako?
Predtým mnohí poukazovali na to, že prijímanie a hodnotenie projektov je osobné a nebolo transparentné. Preto sme sa rozhodli pre konštruktívnu zmenu. Najtransparentnejší spôsob, aby bol stále na očiach verejnosti, je zverejňovanie na webovej stránke ministerstva.

A to sa stalo 21. januára 2008 o deviatej hodine…
…a nastala revolúcia! Adresáti, ktorí nepracujú s internetom, sa sťažovali, že neboli informovaní. Hoci ministerstvo informácie sprostredkovalo na školeniach a prostredníctvom 45 regionálnych rozvojových agentúr po celom Slovensku. Nasypal som si popol na hlavu a priznávam, že sme urobili chybu, lebo sme včas a komplexne neinformovali verejnosť v médiách, prečo sme sa rozhodli pre takýto systém. Tí, čo nepracujú s internetom, mali menej informácií a prejavili viac nespokojnosti. Rozmýšľali sme nad tým, ako pomôcť potenciálnym žiadateľom. Systém sa začína rezerváciou termínu, potom preberaním projektu expertnou skupinou, prípadným vrátením na doplnenie potrebných dokumentov, následne jeho vyhodnotením a schválením. Sporadicky osobne kontrolujem proces preberania.

Stále máte ten popol na hlave?
Verím, že už nie!

Po vyhlásení druhého kola výzvy na registráciu žiadateľov o podporu na školskú infraštruktúru sa preklikalo už tridsaťnásobne viac záujemcov. Dá sa povedať, že starostovia to pochopili?
Po dlhých diskusiách a osobných rozhovoroch viem, že vítajú tento systém ako transparentný. Umožňuje záujemcom o podporu z ROP rezervovať si čas, kedy chcú podať projekt. Vytvorili sme zhruba 1 500 rezervácií do novembra tohto roku. Takže každý, kto má projekt v určitej fáze prípravy, aj záujem, a dokáže odhadnúť čas, kedy bude hotový, si môže rezervovať čas podania projektu.

Takže pokusné králiky sa už neko najú?
Bolo to iba nedorozumenie, zavinené malou zainteresovanosťou primátorov a starostov získať komplexné informácie z internetu a rozvojových agentúr. O pokusných králikov nešlo. Išlo o otestovanie funkčnosti systému.

Hodnotili ste už prvé projekty na rozvoj školskej infraštruktúry. Niektoré neuspeli. Prečo?
Je stanovená hranica hodnoty projektu – do 70 000 korún na žiaka. Boli tam však aj také projekty, hodnota ktorých po prerátaní predstavovala až 450 000 korún na žiaka. Alebo, obec žiadala podporu na rekonštrukciu telocvične a škola nemala dobrú základnú infraštruktúru, respektíve nesplnila požadované kritériá. Niektorým žiadateľom chýbali potrebné prílohy. My nechceme nasilu hľadať v projektoch chyby, aby sme potom mohli vyčísliť nedostatky. Náš záujem je pomôcť, lebo niektoré školy sú naozaj v katastrofálnom stave. Základom je však dobrý projekt. Na Slovensku sú firmy, ktoré vedia takéto projekty pripravovať. Skúsenosti má aj sieť 45 regionálnych rozvojových agentúr, ktoré naše ministerstvo podporuje. Prečo by teda mali starostovia robiť projekty sami? Pravdou je, že medzi predkladanými sú aj také, ktoré sú slabšie. Ale to je o komunikácii, o tom, aby sa starostovia rozprávali medzi sebou, poradili si…

…aby ich firmy nezdierali? Ak niekto žiada za vypracovanie projektu neopodstatnene veľkú sumu, ide o špekulantov? Nie tak dávno vyšlo najavo, že istá firma žiadala za vypracovanie projektu 150 000 korún a vy sami ste to nazvali podvodom…
Jednoducho tá firma to skúšala. Skúšala, kam sa až môže dostať. Všetko je to o tom, aby sa starostovia nebáli a nepodľahli. Okrem toho, prečo by mali dopredu dávať peniaze za vypracovanie projektu? Aj to prináša slovenská realita… Dokonca sa vyskytli prípady, že po zálohe na projekt dotyční zmizli. Starostovia by mali byť preto opatrní. Opakujem, naše ministerstvo v úsilí pomáhať zvýšilo počet regionálnych rozvojových agentúr na 45 po celom Slovensku. Odporúčam práve starostom obcí s najmenšími rozpočtami, aby využili ich služby. Agentúry čiastočne platí štát a ich povinnosťou je poradiť aj pomáhať pri príprave projektu či priamo urobiť projekt. Niekoľko desiatok z nich dostalo už podporu, ktorá v júli prevýšila dve miliardy korún.

Nedávno ste podpísali dohodu so županmi o delegovaní právomocí na sprostredkovateľský orgán, ktorými by mali byť samosprávne kraje. V ktorých oblastiach budú môcť konať?
Delegovanie právomocí na kraje bol veľmi dôležitý krok. Zrejme mnohí vnímali negatívne trenice medzi mnou a županmi v predošlom období. Predseda samosprávneho kraja je zodpovedný za rozvoj územia. Ibaže, niekto musí zastrešovať celé Slovensko. A to je práve ministerstvo. Podľa legislatívy Európskej únie môžeme delegovať určité právomoci na sprostredkovateľské orgány (SORO). Dlho sme diskutovali o tom, čo môžeme a budeme delegovať na kraje. Župani mali predstavu, o čom dokážu lepšie rozhodovať. Napokon sme dospeli ku kompromisu. Samosprávne kraje budú mať kompetencie rozhodovať napríklad o verejnom cestovnom ruchu. Škoda, že rozvoj cestovného ruchu, ako mimoriadne dôležitá oblasť, je roztrieštený. Usiloval som sa, aby celá sféra prešla pod naše ministerstvo. Súkromný sektor v rámci cestovného ruchu spadá pod ministerstvo hospodárstva (má okolo 300 miliónov eur na jeho rozvoj) a verejný zase pod ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja (máme okolo 55 miliónov eur). Okrem verejného cestovného ruchu budú mať samosprávne kraje možnosť rozhodovať o regenerácii sídiel a o rekonštrukciách komunikácií druhej a tretej triedy. Výzvy pripraví ministerstvo, ale kraje budú rozhodovať o tom, kde sú priority, ktoré cesty by sa mali zrekonštruovať skôr. Či v Maríkovskej doline, alebo medzi Lúkami pod Makytou a Zariečím – to uvádzam ako príklad. Po dvoch rokoch chceme prehodnotiť delegovanie kompetencií na SORO. Ak to prinesie efekt, možno im pridáme ďalšie opatrenia, ak to nezvládnu, budeme konať.

V médiách sa objavujú informácie, že vaše ministerstvo delí peniaze do regiónov, obcí a miest zvláštne – po klientelistickej linke, cez spriaznené firmy a agentúry. Za to vás kritizuje opozícia, ale aj SMER…
Regionálny operačný program má k dispozícii 50 miliárd korún. Najprv sme mali rozdeliť tie peniaze na kraje v rámci Slovenska, okrem Bratislavského. Vláda sa zhodla, že najviac peňazí potrebuje východné Slovensko. Prešovský a Košický kraj dostanú 36 percent zo spomínanej sumy. Ale všetko je o kvalitných projektoch. Takže, aké spriaznené firmy? Systém je nastavený transparentne aj prostredníctvom modernej techniky. Ale viete, po Slovensku sa šíria rôzne informácie. Opozícia potrebuje nejakú agendu. Nežičlivosť, podozrievavosť je ako burina vo vzťahoch. Dopočul som sa, že niektorí starostovia alebo primátori sa prejavili aj takto:„Viete, mám to s Januškom dohodnuté, peniaze budú, projekt prejde…“ A keď som sa dozvedel, kto to povedal, toho človeka som nepoznal, ani nepoznám. S takými fámami a rečami nič neurobíte. Ľudia sú takí, akí sú, a klientelistické ťahy odmietam. Opakujem, všetko je o kvalitných projektoch. Aj Európska únia bude kontrolovať, či sa peniaze využili na to, na čo sa podľa projektu mali využiť.

Ale v očiach verejnosti si politici rozdeľovali štrukturálne fondy akoby do vlastného vrecka! Tých 400 miliárd korún na obdobie rokov 2007 až 2013 pripomínalo trhací kalendár…
Žiadny trhací kalendár, ale prísna medzinárodná dohoda medzi SR a EÚ. Podľa presných pravidiel a niekoľkostupňovej kontroly. Opakujem, všetko je o kvalitných projektoch na rozvoj. K dispozícii je 11 operačných programov. Verím, že to už dnes mnohí pochopili. Aj preto sme zaviedli transparentný elektronický systém. Aby sa aviami nezbierali projekty po Slovensku a nevozili na naše ministerstvo, ako v minulom období. Výsledkom bolo vyše 900 potrebných a aj draho zaplatených projektov v tzv. zásobníku. Totálne umŕtvených.

Napriek tomu starostovia hovoria o prílišnom rezortizme. V prípade cestovného ruchu ste to aj vy naznačili. Mnohí vravia, že ťažko sa orientovať vo všetkých operačných programoch. V ich prípade prichádza do úvahy – Program rozvoja vidieka a ROP. Vymysleli ste, že niektoré obce patria do „pólov rastu“, iné nie. Aj kvôli tomu bola skoro vojna…
Nebola. Všetko je o informovanosti a aktivite. Pravidlá sme konzultovali s Bruselom a uplatnili až po vzájomnej dohode. To treba rešpektovať ako princíp.

Aký je podľa vás rozdiel medzi regionálnym a vidieckym rozvojom?
Podľa Európskej únie je hendikepom Slovenskej republiky, že na malom území je veľa krajov, miest a obcí. Vo veľkých krajinách EÚ sú provincie väčšie ako polovica Slovenska. Preto buďme radi, že máme viacrovinové zdroje rozvoja. Dôležité je vedieť rozumne ich využívať a dosiahnuť synergický efekt.

Môžete povedať, čo pre vás znamená vidiek?
Priznám sa, že som vyrastal v meste, v Žiline, ale od ôsmich do pätnástich rokov som chodil na celé leto do lučenského regiónu – Poltár a Breznička, odtiaľ pochádza moja mamička. Moji starí rodičia mali záhradu až k Ipľu a boli to moje najkrajšie prázdniny počas siedmich rokov. Takže k vidieku mám veľmi pozitívny vzťah. Starostov pri stretnutiach vyzývam, aby využívali eurofondy na potrebné aktivity. Ak nezodpovedajú podmienkam Regionálneho operačného programu, nech využijú Program rozvoja vidieka, ktorý má pod palcom ministerstvo pôdohospodárstva. Niekde potrebujú rekonštruovať kultúrne, inde sociálne domy, aj komunikácie, podporiť turizmus a rozvojové impulzy, posilňovať ekonomický život na dedinách. Sú rôzne možnosti. Program rozvoja vidieka má viac peňazí ako Regionálny operačný program. Spolu však môžu priniesť pre slovenský vidiek želateľný efekt.

Neodpustím si aspoň jednu otázku k novele pripravovaného stavebného zákona. Čiernych stavieb je na Slovensku veľa. Možno s tým niečo podľa vás urobiť – ale radikálne…
Nuž, stavať načierno je akýmsi slovenským národným športom. Keď som zisťoval, kedy sa nejaká čierna stavba zbúrala, tak to naposledy bolo niekedy v sedemdesiatych rokoch. V novele stavebného zákona sa vytvárajú také možnosti, aby sa minimalizovali čierne stavby. Napríklad sankciami – zvýšili sme pokuty. Ale veľká stavebná firma si určite do niekoľkomiliardovej investície skryje trebárs aj 200-miliónovú pokutu. Zjednodušili sme systém – pri nenáročných stavbách stačí ohlasovacia povinnosť. Zavádzame inštitút audítora, ktorý vykonáva odborné činnosti a administratívno- technické úkony povoľovacích konaní. V podstate každá stavba bude musieť byť pod väčšou kontrolou miest a obcí. Bude musieť mať miesto v aktualizovaných územných plánoch obcí a miest. Je toho viac, lebo ide o komplexný zákon po tridsiatich rokoch.

Ste šéfom rezortu, ktorý má vo vienku aj bytový fond. Pritom vám vraj hrozí, že prídete o strechu nad hlavou, lebo na činžiak, v ktorom bývate v Žiline, majú zálusk exekútori. Je to pravda?
Bola. Už je to zažehnané a moja rodina má naďalej kde bývať. Inak, v rovnakej situácii boli obyvatelia takmer 700 bytov. Predseda bytového družstva vzal pôžičku na rôzne aktivity družstva, málokto o tom vedel, nesplácala sa a napokon sa u nás, aj u ďalších nájomníkov na sídlisku Hájik objavil exekútor. V súčasnosti všetci, ktorým hrozilo, že prídu o strechu nad hlavou, majú už legálne listy vlastníctva a exekúcia nikomu nehrozí.

Narodili ste sa 29. februára. Neprekáža vám, že narodeniny môžete v ten deň oslavovať iba raz za štyri roky?
Ani nie. Ale keď som bol študentom na strednej škole, tak si profesori občas zo mňa uťahovali. Raz mi to pomohlo. Presne 29. februára 1976. Mali sme akurát chémiu, ktorú som v škole nemal rád. Profesorka otvorila klasifikačný hárok a triedou zaznelo: „Janušek.“ No zbohom, preletelo mi v tej chvíli mysľou. A potom vážne povedala: „Máte iba štyri roky, čo tu robíte?“ Napokon sme iba debatovali, zasmiali sa a neskúšala ma. Takže sem-tam boli z môjho dátumu narodenia humorné situácie. Moja mamička bola zdravotná sestra a keď som sa mal narodiť, chcela, aby ma zapísali o deň skôr alebo neskôr. Napokon jej prosbe nevyhoveli. Tak mi zostal v rodnom liste dátum narodenia 29. február.

Autor článku: Soňa LUDVIGHOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 14/2008