Podedené ovčiarstvo

V dome sa vždy nájde niečo, s čím sa dá podnikať. Tvrdí Jana Roziaková, farmárka, ktorá ovčiarstvo podedila. Jej starý otec aj otec boli ovčiari a hoci ju k tomu nikdy neviedli, začala sa ovečkám venovať aj ona. Jej manžel Jaroslav Roziak ovčiarstvo tiež podedil. Farma Roziak funguje oficiálne už od nežnej revolúcie. Jana Roziaková ma privítala v ich dome v mestskej časti Zvolena, v Môťovej. Trochu som sa cítila ako v predizbe múzea, naokolo historický nábytok, koberec z ovčej vlny, drevené podlahy. „Rada zbieram staré veci a tento nábytok si doslova našiel cestu ku mne. Na druhej strane to, čo nepotrebujeme, nosím do komunitného centra alebo utečencom,“ vysvetľuje mi na úvod a dodáva aj to, ako lakovala staré podlahy, pretože jej ich bolo ľúto vymeniť za nové. Pochádza práve z tohto domu a váži si všetko, čo jej zanechali predkovia. Pomaly ho uspôsobila svojim záujmom, oproti vchodu má malú miestnosť, kde pripravuje syr a na druhej strane ďalšiu, kde má tkáčsky stav. Tento rok jej pribudla na dvore aj nová pec na chlieb, pretože Jana Roziaková rozhodne nepatrí k tým ľuďom, ktorí by založili ruky a čakali, čo ich postretne. „Tak trochu sa teším, že sa nám už skončila sezóna, lebo teraz budem mať chvíľu čas, tak možno jeden mesiac, aby som si preštudovala rôzne knihy o výrobe syra. Túto zimu si chcem vymyslieť iný typ syra, chcem skúsiť nejaký suchý syr. Bola som vo Francúzsku a keď som tam videla dve ženy, ktoré majú osem kráv a štyridsať kôz a robia päť druhov syrov, tak som si hovorila, aké sú šikovné. Mne tu zatiaľ chýba miestnosť na zretie syra, nie je tu pivnica, to ešte musím doriešiť,“ plánuje a vysvetľuje mi, že zatiaľ nebol dôvod sa tým zaoberať, keďže všetky syry, ktoré v jeden deň urobila, sa na druhý deň predali.

Okrem teoretickej prípravy na nový druh syra sa teší na zvolenské vianočné trhy. Pripravuje na ne vlnené pokrovce a jej deti zase vyrábajú plstením ovčej vlny rôzne dekoratívne náramky, náhrdelníky. „Veľmi sa teším na vianočné trhy. S ľuďmi sa vždy porozprávame aj o ovčiarstve, predvedieme im, čo sa dá s ovčou vlnou robiť, je to veľmi príjemné,“ hovorí a dopĺňa, že snovať aj tkať ju naučil jej dôchodcovský „fanklub“ zo susedstva. Doteraz, keď si nevie s nejakými tradičnými technikami poradiť, staré panie jej rady pomôžu. Na ovčiu vlnu má samé chvály, aj na odevy, ktoré sa kedysi na Slovensku nosili. Podľa nej boli nepremokavé a priam nezničiteľné, škoda, že sa už na ne zabudlo. „Ak je človek životaschopný, tak sa prebije. Keby som sa nevenovala syru, tak sa viac venujem krosnám a plsteniu, a keby som mala ísť aj do Rakúska na trh sama si predávať výrobky, tak prežijem. Ručná práca bola a aj vždy bude ocenená. Je mi to ľúto, keď sa trh s ovčou vlnou nehýbe, veď sa dá použiť na toľko spôsobov. Je to v nás, čakáme, že dostaneme veľký úver z banky, nakúpime stroje, zamestnáme ľudí a pôjde to. Možno to tak išlo pred desiatimi rokmi, ale teraz už určite nie. Na všetko sa musí ísť postupne,“ opisuje v skratke svoju životnú filozofiu matka štyroch detí (26, 20, 14, 12) a dokonca už aj babička dvojročnej vnučky.

Pôdu nemali
Malá, útla žena je plná nielen vnútornej energie. O svojej práci hovorí s nadšením a s neprehliadnuteľnou láskou. Keď sa vydala, zostala bývať v „ovčiarskom“ dome po svojich predkoch. Spolu s manželom, bývalým požiarnym technikom vždy doma niečo chovali – ovce, býky a z peňazí navyše vyplatili z domu jej bratov a pomaly ho opravovali. „Robila som v učtárni okresného národného výboru. Po revolúcii dávali všetkým výpoveď a ja som v tom čase bola na materskej dovolenke. Bolo mi jasné, že aj tak sa už nikdy nechcem vrátiť do kancelárie. Bolo to dobré, ale človek stihne veľmi málo, keď je zamestnaný. Chcela som mať viac detí a kopu aktivít, ktoré by som nestihla, keby som bola v práci od – do,“ spomína na časy spred dvadsiatich rokov Jana Roziaková. Prácu poľnohospodárov poznala, po revolúcii bola len logickým vyústením ďalšieho smerovania rodiny. Mala dve kravy a na mlieko chodila celá ulica. A keď si to spočítala, vyšlo jej, že finančne je to skoro rovnaké, ako na ONV. „Čítala som vtedy v Biblii príbeh, ktorý ma fascinuje celé roky. Je o vdove, ktorá chcela pomôcť s dlžobou, inak by ju zobrali do otroctva. Od Elizea dostala radu, nech sa pozrie, čo má v dome. A i keď mala iba trochu oleja, pozbierala nádoby od všetkých susedov a Elizeus sa modlil, aby mala dostatok oleja. Predala ho a všetko splatila. Veľmi sa ma to dotýkalo. Myslím si, že ja som ten typ ženy, ktorá v dome má niečo, s čím môže podnikať, a chce v tom byť dobrá. Každý niečo má, čo môže predať, z čoho môže žiť. Nemusíme sa báť, že by sme hladovali,“ hovorí Jana Roziaková, ktorá okrem svojich ďalších aktivít spolu s dcérou a zaťom vyučuje náboženstvo na miestnej základnej škole.
Na začiatku farmárčenia im ku kravám pribudli ovce, ktoré mali najprv na vlnu, keďže kilo vlny sa vykupovalo pomerne vysoko, pretože ju štát dotoval. Po revolúcii sa chceli dostať s manželom k pôde, aby mohli rozšíriť svoj chov oviec. Podarilo sa im dostať dlhodobo do prenájmu 17 hektárov pôdy od obce Dobrá Niva v Kráľovej. Chov rozširovali, ale veľmi rýchlo prišli na to, že mlieko sa neoplatí predávať bryndziarom, ktorí zaň nikdy nezaplatili. Aj keď boli v Kráľovej trocha od ruky, ľudia si na nich zvykli a začali si chodiť kupovať syr, bryndzu... „Nikdy predtým som syr ani bryndzu nerobila, ale pozorovala som otca pri práci. Myslím, že je to v nás, ten klasický spôsob života. A ak niečo neviem, chodím sa stále pýtať starých ľudí alebo to vyčítam z kníh,“ usmieva sa pani farmárka.

K ovečkám treba pokojného človeka
Dakedy ešte na zimu sťahovali ovce do Môťovej a vo dvore ich mali aj vyše sto. Potom z obce Michalková, odkiaľ pochádza Jaroslav Roziak, odišlo družstvo a mohli si prenajať pôdu aj tam. „Je to manželova srdcová záležitosť, keďže je to v jeho rodnej obci. V Michalkovej máme asi 80 kusov francúzskych oviec Lacaun, ktoré majú výbornú dojivosť. Máme dojičku a jedného zamestnanca, ktorý ich chodí dojiť dvakrát denne,“ hovorí Jana Roziaková a zamestnanca Petra chváli. Vraj napriek tomu, že vyštudoval čosi úplne iné, vždy chcel ísť k ovečkám. A ony cítia jeho pokoj a milotu, potom dobre doja. Keď im pred časom odišiel na rok do Anglicka (keďže je to netradične mladý ovčiar) striedala sa pri dojení celá rodina. Podľa Jany Roziakovej to inak nebude, ani keby Peter chcel zmeniť zamestnanie, pretože za celý jeho ročný pobyt v Anglicku sa im nepodarilo zaňho nájsť náhradu. Celkom chovajú Roziakovci okolo 400 oviec. Tie, čo sa nedoja, spásajú pasienky na Kráľovej a pripúšťajú ich „mäsovým“ baranom. V priebehu roka majú stále jahňatá, problém je len v tom, že sa im na ne naučili chodiť aj zvieratá, respektíve prilietať krkavce z lesa. „Ak ovečka porodí jedno mláďa, ustráži si ho. Ak však rodí dve, to prvé sa často stane obeťou krkavcov,“ smutno, ale realisticky opisuje farmárka. Sezóna syra sa pre ňu začína vo februári. Napriek tomu, že mliekové ovce majú „pod sebou“ jahňatá, musia ich dojiť, pretože majú veľa mlieka. „Syrová“ sezóna sa končí v októbri, keď už sú ovce pripustené. Podľa Jany Roziakovej mlieko dostane vtedy úplne inú chuť a syr sa už z neho nedá vyrobiť. Mlieko hneď po podojení prevážajú v mliekarenských prepravkách do Môťovej, precedia ho do pastera a v tej chvíli sa mu už začína venovať domáca pani. „Do dvoch hodín spracujem približne sto litrov mlieka, ráno aj večer. Syr, ktorý vyrobím, ide hneď na druhý deň preč. Ľudia sú už naučení a objednávajú si ho dopredu telefonicky,“ opisuje sezónnu prácu farmárka a ešte dodá, že i napriek večernej únave, keď už doslova nedokáže stáť na nohách, ju táto práca veľmi baví. „Bola by som veľmi nešťastná, keby mi ju niekto chcel zobrať.“

Dôležité je nevzdať sa
Roziakovci už päť rokov fungujú ako ekologická farma. Vypracovali úspešný projekt a podarilo sa im dostať nejaké financie navyše. Podľa Jany Roziakovej to bola veľká pomoc, pretože si mohli nakúpiť stroje, bez nich by to nešlo. Klasické priame platby dostávajú na 194 hektárov pôdy. Prihlásili sa aj do welfaru zvierat, projekt podali asi pred rokom, ale zatiaľ sa o jeho úspešnosti nič bližšie nedozvedeli. „Do roku 2012 je systém s platbami naštartovaný, potom uvidíme, ako to bude. My sme malý podnik, u nás to na dotáciách nestojí, i keď je dobré, že nám štát pomohol s tými strojmi,“ hovorí Jaroslav Roziak. Myslí si však, že súkromníci, ktorí pôsobia v poľnohospodárstve, by mali byť braní trochu inak, rozhodne nie ako nepriatelia. Dodáva, že napríklad prednedávnom sa vykupovali staré ovce za ani nie 30 centov za kilo živej váhy, čo je podľa neho výsmech farmárov, keď následne vedia výkupcovia speňažiť jednu ovcu oveľa výhodnejšie. Aj preto svoje ovce nepredávajú nikam do zahraničia. Sú presvedčení, že aj Slováci si zaslúžia najesť sa dobrého mäsa, preto všetko predávajú domácim. Ich mäso je kvalitné, pretože všetky ovce, okrem „lacauniek“ sa prechádzajú celý rok po pastvinách. Majú len prístrešky, kde si nájdu vodu a seno. Zima im vôbec neprekáža, v horskej oblasti Kráľovej sa majú kde schovať. „Keďže sme ekologická farma, nakupujeme aj krmivá dvakrát drahšie. Momentálne z ekofarmy z Dačovho lomu dovážame ovos,“ vracia sa nie práve k najružovejšej situácii v poľnohospodárstve Jaroslav Roziak. Jeho manželka je optimistickejšia. Verí, že tak, ako si ľudia zvykli na jej syry, budú oceňovať čoraz viac aj jej výrobky z ovčej vlny (Roziakovci si tohto roku zadovážili aj staré plemeno valašiek práve kvôli dlhej srsti vhodnej na spracovanie vlny) a verí, že sa minie aj jej celozrnný chlieb zo pšenice a raže. „Pôdu a poľnohospodárstvo máme v srdci nielen my, ale aj naše deti, nebojím sa o našu budúcnosť,“ usmieva sa pani farmárka.

Autor článku: Bela Lisáková
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 47/2009