KRÍZA v poľnohospodárstve

Poľnohospodári už pomaly nemajú čo predávať, aby na tom neprerábali. Konštatovalo pred niekoľkými dňami Predstavenstvo Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK). Viac sme sa o kríze, ktorú komora označuje za najväčšiu od roku 1989, aktuálne pozhovárali s predsedom SPPK Milanom Semančíkom.

Na východnom Slovensku vraj pestovatelia jabĺk zavolali dôchodcov, aby si prišli naoberať jablká do sadov, pretože vo výkupe by dostali za kilogram iba dve koruny. Je to normálna situácia?
Určite nie je, ale – žiaľ, poľnohospodári dnes pomaly nemajú čo predávať, aby na tom zarobili. Z rôznych dôvodov ceny mnohých ťažiskových agrárnych komodít klesli pod úroveň výrobných nákladov. K dlhodobo problematickej živočíšnej výrobe sa momentálne pridala aj rastlinná, kde najmä speňažovanie zrnín nemá takú úroveň, aby uspokojila pestovateľov. Viacerí členovia predstavenstva našej komory na nedávnom rokovaní v Liptovskom Jáne označili súčasnú krízu, pretože podľa nášho názoru o kríze už naozaj môžeme hovoriť, za najhoršiu od roku 1989. Nedostatočná tvorba vlastných zdrojov, ktorá s ňou súvisí, môže mať nielen krátkodobé, ale aj dlhodobejšie negatívne účinky. Napríklad aj v tom, že sa obmedzia alebo nerealizujú investičné projekty s podporou z Programu rozvoja vidieka, čo by ešte viac prehĺbilo rozdiely medzi našimi a zahraničnými roľníkmi z hľadiska ich technického a technologického vybavenia.

Ako sa z tejto biedy môže dostať naše poľnohospodárstvo, sú pripravené systémové kroky?
Keďže Slovensko je riadnym členom Európskej únie a náš trh tvorí súčasť spoločného európskeho trhu, systémové riešenia sa musia prijímať na nadnárodnej úrovni. Sme presvedčení, že ich podstata by mala spočívať v pružnom reagovaní na trhovú situáciu, zreálnení cien a úprave podmienok intervenčných nákupov a prijatí systémových opatrení na riadenie rizík poľnohospodárskej výroby. Na národnej úrovni treba urobiť všetko pre to, aby jednotlivé druhy podpôr dostala prvovýroba čo najskôr, pretože pri súčasnom zhoršovaní cash-flow ich podnikateľské subjekty budú potrebovať ako soľ. A, samozrejme, treba urýchlene spustiť všetky možné intervenčné opatrenia na zmiernenie súčasnej krízy.

Spomínali ste už, že slovenské poľnohospodárstvo je v najhoršej kríze od roku 1989. Môžete to uviesť aj na konkrétnych číslach a príkladoch?
V predchádzajúcich rokoch zväčša nedochádzalo k takej kumulácii cenového poklesu väčšiny agrárnych komodít, ako teraz. Aj keď dynamika cenového vývoja poľnohospodárskych výrobkov v úhrne takmer stále zaostávala za rastom cien vstupov, vhodnou reštrukturalizáciou výroby a rozložením podnikateľského rizika sa tieto vplyvy dali aspoň čiastočne zmierňovať. Momentálne však poľnohospodári nemajú vlastne žiadnu „silnú“ komoditu, o ktorú by sa mohli oprieť pri stabilizácii svojej ekonomiky. Cena surového kravského mlieka klesla od začiatku roka o 2 až 2,50 Sk za liter, tona kvalitnej potravinárskej pšenice sa predáva aj pod 5-tisíc korún, hoci ešte pred rokom to bolo 7 500 až 8 000 korún. Prvé cenové ponuky na kukuricu boli síce aj vyše 3-tisíc korún za tonu, no postupne začali tiež klesať a odhadujeme, že výsledné realizačné ceny môžu zaostať za očakávaniami pestovateľov o 1 000 až 1 500 Sk na tonu, ba možno aj viac. O kŕmne obilie, ktoré – najmä na východnom Slovensku, ale aj vo viacerých ďalších regiónoch – tvorí nadpolovičnú väčšinu tohtoročnej produkcie, nie je na trhu takmer žiadny záujem, alebo len za veľmi nízke ceny. Ani nad predajom jatočných ošípaných, hovädzieho dobytka či hydiny nemôžu poľnohospodári jasať. Taká nepriaznivá situácia takmer vo všetkých komoditách naraz tu naozaj už dlho nebola. Považujeme za svoju povinnosť na to upozorňovať, pretože mnoho podnikov môže byť existenčne ohrozených. Ťažko sa rozkladá riziko, keď takmer každá aktivita ťahá podnikateľa pod hladinu ekonomickej prosperity. Máme obavy, že najmä v najchudobnejších regiónoch by pokračovanie súčasného vývoja mohlo vyústiť do reťazového krachu podnikov, čomu treba rozhodne zabrániť.

Keď boli na návšteve Slovenska zahraniční novinári, ktorí sa zaoberajú poľnohospodárstvom, jeden z nich sa čudoval nad naším nariekaním nad nestabilným trhom. Ako je to v zahraničí, ako tam vyrovnávajú výkyvy počasia i trhu?
Čo sa týka západnej Európy, existujú viaceré systémy komerčného poistenia, resp. kombinácie partnerstva verejného a súkromného sektora pri riadení rizík poľnohospodárskej výroby. Stredná a východná Európa, vrátane Slovenska, je v tomto smere len v plienkach, hoci komerčné poistné systémy pre niektoré riziká v praxi tiež fungujú. Roľníci, ktorí sú v dôsledku predchádzajúceho vývoja a nižších podpôr kapitálovo poddimenzovaní, preto musia každú korunu doslova dvakrát otočiť v ruke. Nehovoriac o tom, že štát síce poistenie agrárnej produkcie čiastočne podporuje, ale keďže na to nemá dosť peňazí, v ostatných rokoch ide skôr o symbolickú, ako o reálnu podporu. Ukazuje sa, že Európska únia ako celok nemá dostatočne účinné nástroje na vyrovnávanie výkyvov na agrárnom trhu. Existujúce intervenčné mechanizmy a nástroje – vrátane cenových – sa už prežili a nezodpovedajú súčasným podmienkam. Oveľa lepšie sú na tom z nášho pohľadu farmári v USA, kde sa môžu spoľahnúť na to, že ak trhové ceny poklesnú pod určitú hranicu, dočkajú sa konkrétnej pomoci. Sme presvedčení, že ani Európska únia sa nezaobíde bez nových systémových riešení, lebo v opačnom prípade sa jej poľnohospodárstvo nevymaní z defenzívy na svetových trhoch. Mnohé reformy spoločnej agrárnej politiky smerujú k obmedzovaniu produkcie – napríklad v sektore cukru, vína a podobne – namiesto toho, aby viedli k znižovaniu nákladov, zvyšovaniu konkurenčnej schopnosti a väčšiemu prenikaniu na trhy tretích krajín.

Vaša komora konštatovala, a aj náš týždenník na to neustále upozorňuje, že klesá cena napríklad mlieka, obilnín, kukurice... Ako sa to môže prejaviť u prvovýrobcov?
Už sa to prejavuje poklesom tržieb, rastom zásob a – ako som už povedal – zhoršovaním cash-flow v podnikovej sfére. Problémy vznikajú s financovaním projektov v investičnej oblasti, pričom niekde uvažujú o ich zastavení. Riziká zvyšuje svetová finančná kríza, ktorá síce zatiaľ Slovensko postihla len okrajovo, ale ekonómovia nevylučujú, že dôsledky môžu byť aj významnejšie. Nášho agropotravinárskeho komplexu sa môžu dotknúť predovšetkým v dvoch základných formách – v zhoršení exportných možností a sťažení prístupu k cudzím finančným zdrojom. Všetky tieto riziká sú príliš vážne na to, aby sme ich prešli iba mávnutím ruky.

Naozaj nám reálne hrozí, že u nás nebude mať kto pestovať obilie, prípadne chovať hovädzí dobytok, hydinu...?
Najväčším problémom našich podnikateľov v agrokomplexe je skutočnosť, že sú kapitálovo slabší ako väčšina zahraničných konkurentov a nemajú dostatok vlastných zdrojov na zmierňovanie trhových a finančných výkyvov. To znamená, že v prípade depresie na trhu mnohým z nich reálne hrozí zánik. Ak by boli finančne silnejší, ľahšie by prekonali súčasné otrasy, no to všetko, žiaľ, patrí momentálne len do kategórie zbožných želaní. Preto aj chovy väčšiny druhov hospodárskych zvierat – azda len s výnimkou oviec – sú na ústupe. Ten sa síce v ostatnom čase zmiernil – aj vďaka zavedeniu niektorých podpôr živočíšnej výroby, najmä platieb na veľké dobytčie jednotky – ale o stabilizácii ešte ani zďaleka nemôže byť reč. Nový minister pôdohospodárstva chce v tomto trende pokračovať a podpory mieni smerovať do sektorov s vyššou pridanou hodnotou. Vzhľadom na doterajší vývoj sa však situácia nedá zmeniť zo dňa na deň. Napriek tomu by bolo prospešné, keby sa podarilo uviesť do života systémové nástroje na zastavenie nepriaznivého vývoja a nasmerovanie odvetvia na rozvojovú cestu.

Môžu tomu pomôcť projektové podpory, prípadne väčšia podpora zo strany EÚ, keďže Slovensko je novým členom a tomu zodpovedajú aj súčasné priame dotácie?
O projektových podporách sme už čiastočne hovorili. Opätovne zdôrazňujem riziko, že kvôli nedostatku finančných zdrojov budú musieť mnohé podniky prehodnotiť, resp. zredukovať svoje pôvodné zámery. Každý takýto krok nás pribrzdí v úsilí o vyrovnávanie rozdielov nielen medzi starými a novými členskými krajinami EÚ, ale aj medzi nami a našimi susedmi. Už pri kreovaní podmienok vstupu do únie sme upozorňovali, že návrhy Bruselu nás príliš znevýhodňujú a skomplikujú naše pôsobenie na spoločnom trhu. Aj keď v konečnom dôsledku sa čiastočne upravili, predsa len odštartovali začiatok dvojrýchlostnej spoločnej poľnohospodárskej politiky. Jej dôsledky pociťujeme obzvlášť negatívne v čase takých výkyvov na agrárnom trhu, akých sme svedkami teraz.

Ako zastaviť ten obrovský pokles cien?
Treba v maximálnej miere zmobilizovať všetky domáce podporné zdroje a urýchliť ich prísun do poľnohospodárskej prvovýroby. Sme však presvedčení, že prebudiť by sa mal aj Brusel, od ktorého očakávame pružnejšie prístupy k úprave a spúšťaniu intervenčných a ďalších systémových opatrení na elimináciu negatívnych dôsledkov prirodzenej rozkolísanosti trhu. Z našich analýz vyplýva, že ročné produkcie komodít majú výrazné turbulencie, presahujúce až 30 percent medzi rokmi a 10 až 20 percent v porovnaní s dlhodobými priemermi. V ostatných rokoch sa zvyšujú amplitúdy týchto turbulencií medzi maximálnymi a minimálnymi hodnotami až 30 percent. Aj preto je potrebné prehodnocovať nástroje spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá v súčasnej podobe nedokáže podporovať trvalý rozvoj poľnohospodárstva. Výkyvy príjmov obmedzujú efektívne využívanie podpôr a ústia do znižovania tvorby pridanej hodnoty.

A ako by sa mohol celý proces zastabilizovať v perspektíve?
Výsledné systémové riešenie by malo v maximálnej miere zachovať trhovú slobodu rozhodovania producentov, odberateľov i skladovateľov, ak trhy budú štandardné a primerané. Záujmom jednotlivých krajín i celej EÚ by malo byť, aby ekonomický rámec trhov s komoditami bol stabilný a neturbulentný. Verejné zdroje a aktivity by sa dostali k slovu iba v prípade, keď producenti nebudú môcť realizovať svoje tovary v priebehu hospodárskej periódy za primeranú pridanú hodnotu, teda v takých obdobiach, v akom sme sa momentálne ocitli. Podľa nášho názoru by mohli mať dve úrovne – štátne nákupy a následne intervenčné nákupy EÚ. Vychádzame z toho, že spoločná politika EÚ slúži predovšetkým na stabilitu odvetvia. Treba povedať, že takéto opatrenia nie sú protitrhové, ale slúžia výhradne na preklenutie turbulencií trhu. Okrem toho tieto formy podpory sú návratné a pri akceptovaní istoty trvalého rastu cien komodít – ale aj ich vysokých časových výkyvov – i primerane ziskové pre rozpočty EÚ. Pri formovaní konkrétnych mechanizmov by sa dal využiť aj systém verejných skladov a tovarových a skladiskových záložných listov, ktorý už máme u nás odskúšaný. Pružné prelínanie národnej a európskej úrovne by zabránilo tomu, aby spoločné riešenia nepoškodzovali parciálne trhy. Aby som to teda zhrnul – bez systémových opatrení sa ďaleko nedostaneme.

Autor článku: Lívia ČERNICKÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 25/2008