Fakty a fámy

VIZITKA | JUDr. Ján Čarnogurský
Narodil sa 1. 1. 1944 v Bratislave. V roku 1969 ukončil štúdium na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a o dva roky neskôr získal na Právnickej fakulte UK v Bratislave titul doktora práv. Za obhajobu v politickom procese ho v roku 1981 vylúčili z radov advokácie. Štyri roky robil šoféra, neskôr podnikového právnika a v rokoch 1987–1989 bol nezamestnaný. Za „podvracanie republiky“ bol od augusta do novembra 1989 väznený. Po „nežnej“ inicioval vznik KDH, od apríla 1991 do júna 1992 bol premiérom slovenskej vlády. Po odchode z aktívnej politiky v roku 2000 pôsobí ako advokát.

Poľnohospodári majú doteraz ťažké srdce na Jána Čarnogurského, ktorý bol predsedom slovenskej vlády od apríla 1991 do júna 1992. Pripisujú mu rozbíjanie poľnohospodárskych družstiev aj to, že jeho vláda presadzovala drobné formy podnikania na pôde aj v chove hospodárskych zvierat, čo spôsobilo rozvrat. Jeho vláda vraj zapríčinila postupný úpadok slovenského poľnohospodárstva. Ján Čarnogurský dnes po rokoch tvrdí: „Za mojej vlády, pokiaľ si dobre pamätám, zaniklo iba jedno poľnohospodárske družstvo na Orave. A to preto, že samotní družstevníci si odhlasovali zrušenie družstva. Ale žiadne družstvo nezaniklo z ekonomických dôvodov. Neskôr začali zanikať a zaniklo ich veľa.“

Dodnes ale mnohí tvrdia, že vaša vláda sa podpísala pod úpadok poľnohospodárstva. Po rokoch vám vraj odpustili, ale nezabudli, že ste navrhovali zákony, ktoré spôsobili rozvrat v poľnohospodárskych družstvách. Cítite sa byť vinný?
V žiadnom prípade. Faktom je, že v rokoch 1991-1993 sa najmä z prostredia HZDS šírili fámy, že moja vláda zničila JRD (jednotné roľnícke družstvá) a podobne. Moja vláda však vytvorila rovnaké podmienky pre všetkých poľnohospodárov. Ak si chcel niekto vybrať pôdu a majetok z družstva, mohol začať podnikať. Teda, moja vláda umožnila na základe federálnych zákonov roľníkom vystupovať z JRD. Zákon 229/1991 Z. z. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku im vlastne dával šancu samostatne hospodáriť. Moja vláda postavila vtedajšie JRD a samostatne hospodáriacich roľníkov na rovnakú úroveň aj v prípade finančnej podpory. Ale realita bola taká, že JRD boli na tom predsa len lepšie ako tí, čo začínali samostatne hospodáriť. Dotácie sa v tom období poskytovali od určitého množstva zvierat. Začínajúci súkromník mal v tom počiatočnom štádiu často zo dve, tri kravy. V praxi to znamenalo, že pre JRD nebol problém splniť kritériá minimálneho množstva pre získanie dotácie, ale pre súkromníka to často problém bol.

Už v tom čase však poľnohospodári poukazovali na veľký pokles dotácií. Pripisovali to a dodnes pripisujú vašej vláde.
V roku 1991, v čase, keď som bol premiérom, boli dotácie do poľnohospodárstva na Slovensku 12 mld. Kčs (korún československých, počas existencie spoločného štátu s Českom), v roku 1992 to bolo 9 mld Kčs. Počas volebnej kampane HZDS v tom roku sľubovalo, že zvýšia dotácie do poľnohospodárstva. V skutočnosti ich však znížili, lebo v roku 1993 to bolo iba 8 mld. Sk (teda už slovenských korún). Ďalší fakt: za mojej vlády bola dotácia na jednu kravu 6-tisíc korún s tým, že na dotáciu mal chovateľ nárok, ak mal viac ako dve kravy. Túto dotáciu však už Peter Baco ako minister poľnohospodárstva v Mečiarovej vláde zrušil. Opakujem, že počas mojej vlády nezaniklo žiadne družstvo z ekonomických dôvodov. Práve naopak. Počet družstiev sa zvýšil. Niektoré veľké JRD, ktoré sa zväčša zlučovali v 70. či začiatkom 80. rokov minulého storočia, sa rozdeľovali na pôvodné. De facto aj de jure fungovali 10 či 13 rokov ako veľký celok. Často ich zlučovali proti vôli jednotlivých dedín. Aj sa ťažšie riadili. Po novembri 1989, keď sa zmenili ekonomické podmienky, bolo riadenie nasilu zlúčených dedín zložitejšie. Keď sme umožnili ľuďom v poľnohospodárstve slobodne sa rozhodnúť, tak jedna z prvých požiadaviek už v roku 1990, teda ešte predtým, ako som sa stal premiérom, bola – dať takto nasilu zlúčené obce do JRD – do pôvodného stavu. A tak sa stalo, že sa JRD delili a obnovili sa pôvodné menšie družstvá na princípe čo dedina, to družstvo. V tých, kde pred zlučovaním do veľkých celkov družstvá aj boli. Vláda nechcela umelo udržiavať veľké zjednotené družstvá. A okrem toho, umožnili sme vznik konkurencie.

Riadili ste rozdeľovanie družstiev?
Ale kdeže! Neriadili, ale zákonom umožnili, aby sa mohli slobodne rozhodnúť. Keďže sme v novembri 1989 dali priestor slobode a demokracii, všetci sa mohli slobodne rozhodnúť, ako ďalej. A o delení družstiev museli hlasovať samotní členovia družstva, štát nemal čo vstupovať do toho procesu. Viem, že toto sa nepáčilo funkcionárom tých veľkých družstiev, pretože prichádzali o veľký zdroj príjmov.

???
Lebo ich mzdy boli dovtedy podľa veľkosti družstiev a počtu ľudí, ktorých riadili.

Ako dnes vnímate ten proces spred sedemnástich rokov, keď ste boli premiérom?
Proces rozdeľovania JRD bol užitočný, pretože menšie družstvá boli flexibilnejšie a jednoduchšie sa riadili. Ale veď opýtajte sa členov terajších menších družstiev, či sa chcú vrátiť naspäť do veľkého zlúčeného družstva.

Počas vašej vlády však začali drasticky klesať stavy hovädzieho dobytka, aj iných hospodárskych zvierat. Poľnohospodári v tom doteraz vidia váš rukopis…
…to nie je pravda! Keď som bol premiérom, v roku 1992 bolo na Slovensku 1,2 mil. kusov hovädzieho dobytka (HD), z toho 480-tisíc kráv. V roku 1998, keď vlastne vláda HZDS v poľnohospodárstve skončila, bolo už iba 704-tisíc kusov HD a z toho iba 283-tisíc kusov kráv. A ešte jednu podstatnú vec chcem pripomenúť: za mojej vlády nezbankrotovalo žiadne družstvo. Za vlády HZDS zanikli z ekonomických dôvodov desiatky družstiev.

V predchádzajúcom čísle časopisu FARMÁR sa predseda Poľnohospodárskeho družstva Choňkovce Ján Petro vyjadril: „Za väčšiu chybu, ako to, že Ján Čarnogurský porozdeľoval spojené družstvá považujem, že nedovolil poľnohospodárom podnikateľsky vstúpiť do mliekarní, mäsokombinátov či poľnohospodárskych nákupných podnikov. Dlho som to Čarnogurskému nevedel odpustiť.“ Známy „blokačný“ paragraf totiž naozaj neumožňoval nakladať s majetkom družstiev tak, aby v privatizácii potravinárskeho priemyslu mohli prípadne kúpiť akcie a stať sa tak spoluvlastníkmi spracovateľských fi riem. Prečo?
Zákon, ktorý spomínate, bol federálnym zákonom. V roku 1991 a 1992 sme mali predsa spoločnú federálnu republiku. potravinársky priemysel bol v tom období v rukách štátu. A družstvá ani za socializmu neboli štátnymi podnikmi. My sme si uvedomovali, že by malo byť majetkové prepojenie medzi družstvami a spracovateľským priemyslom, a preto sme im umožnili, aby si zakladali svoje spracovateľské podniky, menšie bitúnky a prevádzky na spracovanie mlieka či mäsa a podobne. Bolo to aj naliehavosťou toho obdobia, lebo niektoré väčšie mäsokombináty či mliekarne išli na polovičné kapacity, neuživili sa a začali krachovať. Dnes s odstupom času tvrdím, že keby mali družstvá možnosť vstupovať do spracovateľského priemyslu, mohli by vstupovať iba do vtedy existujúceho a tie podniky, keď neskôr skrachovali, potiahli by za sebou aj družstvá. Teda družstvá by prišli o majetok, ktorý by vložili do spracovateľského priemyslu.

Aj dnes ste presvedčený o tom, že to bolo správne?
Iste, veď „blokačný“ paragraf vlastne chránil majetok poľnohospodárskych družstiev. Chránil majetok ľudí, ktorých pôdu užívali družstvá a majetok družstevníkov, ktorý za tie roky predtým nadobudli.

Chcete povedať, že to bol rozumný krok vašej vlády, ktorý zabránil krachu družstiev?
To netvrdím, ale opakujem, že sme sa riadili federálnym zákonom a chceli sme to riešiť vytvorením podmienok pre vznik menších spracovateľských firiem alebo združení, ktoré by vytvárali samotné družstvá. Tie by spočiatku zásobovali regióny, v ktorých by pôsobili. Pokiaľ by boli schopné, rástli by a zväčšovali by sa. Vrátim sa ešte k tvrdeniam predsedu Choňkovského družstva. On chváli ministra za HZDS, povedzme aj SDĽ (Strana demokratickej ľavice), ale ministri za KDH, resp. SMK v tej takmer 19-ročnej etape slovenského poľnohospodárstva boli podľa neho zlí. Lenže poľnohospodárstvo sa vyvíjalo po tej inej línii a vďaka tomu ešte existuje.

Chcete povedať pragmatickej?
Áno.

Bolo poľnohospodárstvo v čase vášho „premiérovania“ politickou, alebo exaktnou či pragmatickou oblasťou?
Na 80 percent to bola pragmatická záležitosť, na 20 percent nie politická, ale ideologická záležitosť. Keď KDH hlásalo slobodu pre roľníkov, povedzme – vystúpiť z JRD, tak SDĽ to síce so škrípaním zubov prijímala, ale takúto požiadavku nemala vo svojom programe, lebo vychádzala z iných ideologických pozícií. Ale každý vládny program súvisí s ideológiou zúčastnených strán a s ideológiou súvisí aj politika týchto strán. Čiže súvis medzi praxou a politikou strán existuje. Hlásali sme, že roľník má právo vystúpiť z družstva a naozaj sme im to aj umožňovali. Ale dotácie a podpory boli výhodné aj pre družstvá a neboli výhodné pre roľníkov, ktorí sa rozhodli osamostatniť sa. To si uvedomujem.

Počas vašej vlády ste dotovali vznik malých spracovateľských podnikov. Bitúnky, malé mliekarne či pekárne rástli ako huby po daždi. Ale o nejaký čas začali krachovať. A mnohí poľnohospodári tvrdili, že to boli do vzduchu vyhodené štátne peniaze. Aj to vám vyčítajú…
Tak čo mi teda vyčítajú? Na jednej strane, že som vraj neumožnil vstup družstiev do spracovateľského priemyslu, na druhej strane, keď moja vláda podporila zakladanie nových, menších a flexibilnejších spracovateľských prevádzok, aj to bolo zlé. Ak mali nové spracovateľské prevádzky schopného riaditeľa a vedenie, udržali sa, rozvíjali, alebo neskôr sa zlúčili do väčšieho celku, ale za dobrú cenu. Prevádzky, ktoré mali neschopné vedenie, skrachovali. Ale tak to vždy bolo a vždy bude.

Pred šestnástimi rokmi ste opustili premiérske kreslo. Čo vo vás rezonuje dodnes ako príjemná spomienka?
Tak to je dostavba pôvodného vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros na slovenskom území. Maďarsko odstúpilo od tejto medzištátnej dohody v roku 1988, ak sa nemýlim, a žiadna vláda predo mnou nebola schopná prijať žiadne rozhodnutie, ako ďalej. Vypracovali sa technické dokumenty o možnostiach dokončenia na našom území. Moja vláda v júni 1991 rozhodla, že sa to na slovenskej strane aj dokončí. Podľa toho harmonogramu, ktorý prijala moja vláda, Dunaj mal byť prehradený pri Gabčíkove v októbri 1992. Aj bol prehradený. Keď sa zostavoval rozpočet na jeseň 1991, museli sme na to nájsť peniaze. Lebo Gabčíkovo bolo dovtedy financované z federálneho rozpočtu. Išlo o miliardy korún. A my sme tie peniaze zohnali.

Niekoľko miliárd korún sa predsa nemohlo len tak nájsť?
Koľko sa dalo, naškrabali sme v slovenskom rozpočte a – o tom málokto vie – môj brat Ivan bol vtedy riaditeľom Hydrostavu, ktorý staval Gabčíkovo a Hydrostav si zobral pôžičku na dokončenie Gabčíkova. Poznamenávam, že z výnosov Gabčíkova bola pôžička neskôr celá splatená. Podstatné bolo, že harmonogram sa dodržal a Gabčíkovo sa dokončilo. Aj napriek masovej demonštrácii maďarských ochrancov prírody, ktorí tvrdili, že dostavba Gabčíkova na Slovenskej strane naruší životné prostredie a hladinu spodných vôd. Toto rozhodnutie posunulo Slovensko dopredu.

A čo ten povestný zoskok padákom približne mesiac po vašom vymenovaní do premiérskej funkcie?
Ale veď ja som začal skákať ešte ako študent. Pôvodne som chcel byť parašutistom v armáde. Aj som to pri odvode na vojenskú službu hlásil. Ale vtedy bola dolná hranica pre parašutistov hmotnosť 60 kg, a to som nespĺňal. A keď som bol premiérom, už som hranicu spĺňal, tak som využil šancu skočiť si.

Vráťme sa však k poľnohospodárstvu. Ste právnik, advokát, už nepôsobíte v politike. Ako dnes vnímate svoje vtedajšie kroky?
Začnem, ak dovolíte, všeobecne. Celá transformácia komunistického hospodárstva na kapitalistické, teda súkromné, bola komplikovaná. Priniesla veľké prechodné straty, pretože celý ten spoločenský systém v rámci RVHP (Rady vzájomnej a hospodárskej pomoci) zanikol novembrom 1989. Nezanikol preto, že u nás bola „nežná“ revolúcia, ale preto, že perestrojka v Rusku tento proces začala pár rokov predtým. Jednoducho, Rusi by nám neboli predávali ďalej naft u za prevoditeľné ruble, ale za svetové ceny. Prestali od nás odoberať stroje, lebo si ich začali kupovať inde a lepšie. A dnes je Slovensko najväčším výrobcom automobilov na hlavu vo svete. A kto by si dnes kupoval škodovku, keby do tej výroby nebol vstúpil Volkswagen? Podobne by sme mohli hovoriť o poľnohospodárstve. Jednoducho, JRD všeobecne by neboli vydržali konkurenciu súčasného európskeho poľnohospodárstva. Ale presný návod, ako prebudovať poľnohospodárstvo na výkonnejšie, nikto nemal. Ak by ho aj teoreticky nejaký génius vytvoril, tak by to aj tak nešlo podľa toho návodu. Ukázalo sa, ktorí predsedovia družstva sú a ktorí nie sú šikovní. Tí, ktorí mali radi dedinu, aj svojich družstevníkov, tí nielenže vydržali na svojich postoch, ale udržali družstvo, ktoré sa rozvíjalo a dnes prosperuje. Ale tie družstvá, kam za predsedov dosadila komunistická strana svoje kádre, ktoré si ako prvé vtedy kupovali „žiguláky“, zväčša nevydržali, skrachovali. Ale to nech nekladú za vinu mne. Aj dnes som presvedčený, že správne sme umožnili ľuďom slobodne sa rozhodnúť. Či zostanú v družstve, alebo začnú sami hospodáriť ako súkromní roľníci.

A váš vzťah k poľnohospodárstvu, k pôde, vidieku?
Moji rodičia mali roľnícke korene. Mama pochádzala z Vajnor, jej rodičia boli vinohradníkmi a ja som vlastne dodnes členom Poľnohospodárskeho družstva Vajnory, lebo s ďalšími súrodencami sme nechali naše vinohrady, naše dedičstvo v užívaní družstva. Nejaké víno dostaneme, jablká… Mám k poľnohospodárstvu pozitívny vzťah.

A k potravinám?
Keď som bol premiérom, zvykol som raňajkovať s podpredsedami vlády. Zároveň sme si „ujasnili noty“, čo nás čaká a čo musíme vyriešiť. Až po rokoch som sa dozvedel, že jeden z nich sa občas vyjadril, že som raňajkoval, ako keby som nevedel, čo jem. Ale ak sa pozriem na potraviny z iného uhla, myslím si, že sa treba snažiť o maximálnu sebestačnosť. Zohľadňujúc, samozrejme, efektivitu produkcie. Dnes dostávajú poľnohospodári dotácie vo výške 18 mld. korún. Napriek tomu dovážame poľnohospodárske produkty a potraviny za 24 miliárd korún, to nie je dobré. Aspoň tretinu tohto dovozu by sme mali vyrobiť na Slovensku. Dovážajme to, čo nedokážeme vyrobiť – napríklad citrusové plody a podobne. Keby sme dorobili tretinu toho u nás, dalo by to prácu možno viacerým ľuďom, na rozdiel od KIA.

Záhradkárčite?
Nie, nebaví ma to. Som mestský človek. Rád si zájdem do knižnice, počúvam vážnu hudbu, muzikály, ale záhradka, to nie.

Autor článku: Soňa LUDVIGHOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 11/2008