Z modela je farmár

Odmalička ho to ťahalo k farmárčeniu. Aj keď býval v paneláku. Nakoniec si zadovážil vlastnú farmu. Dostal sa k nej zaujímavou cestou – cez predávanie kvetov na trhu, vlastný obchod, modeling a ekonomickú školu. Rado Hudák nemá ani 40, je plný optimizmu a vie, čo chce. Ráno vstáva o štvrtej, aby stihol nakŕmiť statok a odísť do práce. Baví ho to, sny sa mu totiž postupne plnia. Areál bývalého roľníckeho družstva v Podzámku sa mu najprv podarilo dostať do prenájmu len za platenie energií. Vraj to bolo šťastie. Postupne zistil, že pozemky pod družstvom patria cirkvi, tak sa opäť vydal s malou dušičkou, tentoraz za farárom. Predstavil mu svoju víziu rodinnej farmy, kde zrelaxuje celá rodina a deti sa budú navyše hrať so zvieratkami. Rado Hudák je zrejme dieťaťom šťasteny, vyšlo to. Pozemky dostal za prijateľnú cenu. Teraz plánuje vysporiadať ešte kravín, ktorý je súčasťou farmy, ale nepatrí mu. Už má ďalší plán. „Za kravínom je bývalá silážna jama. Chcel by som ju prekryť a osvetliť tak, aby sa tam dalo jazdiť aj večer,“ predstavuje svoje plány. Teraz tu má ustajnených celkom 15 koní, niekoľko kôz, oviec a ďalšie mu pribudli na zimu do opatery. Jeho kamarát má farmu, ale v zime tam nebýva, takže zvieratá chodil iba kontrolovať. Pred tromi rokmi mu ktosi podrezal kotné kozy. A tak na zimu sťahuje svoje kozy do Podzámockého dvora, kde sú v bezpečí. To na farme našla aj kobylka, ktorú doviezli až z Prievidze. V zohyzdenom stave ju zachraňovala Sloboda zvierat. Ambre už našťastie nevidno rebrá, ale zlá starostlivosť sa na nej doživotne podpísala.

Pásol ovce za panelákom
„Odmalička som vedel, že budem farmár. Rodičia mi síce doma nedovolili iné zvieratá než škrečky a morčatá, ale pomáhal som napríklad jednému ujovi u nás vo Zvolene, na Zlatom potoku, pásť ovce. Pri ňom som sa čo-to o nich naučil,“ hovorí Rado Hudák. Svoje kozy už tento rok dokonca „odrodil“. Minulý rok ešte nevedel, či im treba pomôcť, alebo nie, nakoniec mu poradil sused, tiež chovateľ kôz. Tento rok už šlo všetko hladko a Rado sa pochválil aj úspešnou asistenciou pri pôrode jahniatka, ktoré vystrkovalo najskôr zadné nohy. Na koňoch naučil jazdiť vďaka svojmu ďalšiemu kamarátovi, kováčovi, ktorý ho naučil starať sa aj o konské kopytá. Rado sa smeje, že manikúru nielen koní zvládajú teraz sami. Prvým koňom na budúcej Podzámockej farme bola Zuza. Kôň, zrobený z hory, ale „strašne“ dobrý. Nasledovali poníky, ktoré zadovážil na oslavu narodenia prvej dcéry. Hoci má len štyri roky, už jazdí. Hrdý otec verí, že ju to neopustí a bude jej môcť zveriť farmu. „Dúfam, že jej kone nezačnú puberte smrdieť,“ nádeja sa. Cesty však dokážu byť niekedy kľukaté. On sám začal s farmárčením, keď skončil s modelingom a podnikaním.

S výrečnosťou nemám problém
Do modelingu sa dostal náhodou. Zaujalo ho inzerát na trhu, kde predával kvety. Zašiel do agentúry na a zobrali ho. „Robili sme prehliadky tu, po regióne. Potom dvaja chalani dostali možnosť odísť do Bratislavy k akademickej maliarke Ivete Ledererovej. Povedal som si, že to skúsim tiež. Vedel som, že do jedného obchodíka dáva modely, tak som si tam išiel zohnať na ňu telefónne číslo,“ hovorí Rado Hudák. Vďaka podrezanému jazyku sa mu to podarilo, predavačka povolila a číslo mu dala. Vybavil si stretnutie s návrhárkou a vybral sa do Bratislavy v ten týždeň po tretíkrát. „Pamätám si, ako sme sa stretli v sobotu pri starom rozhlase. Povedala: Dobre, ideme nacvičovať. Každý rok pripravovala veľkú pánsku show a potrebovala manekýnov,“ spomína si bývalý model. Vraví, že ho to bavilo a aj keď s tým už skončil (lebo začal s farmárčením), doteraz sa s návrhárkou kamaráti. Aj minulý týždeň ho prišla na Podzámok pozrieť a načerpať energiu.
Svet modelingu a farmárčenia sú každý z iného súdka, ale Rado Hudák v tom nevidí veľký problém. „Modelingové obdobie som mal, kým som robil školu. Bavilo ma to, mal som z toho príjem, stretával som nových ľudí, chodili sme po Slovensku, Rakúsku, Čechách. Ale najviac som pyšný na to, že som sa dostal do Mexika,“ vysvetľuje. Presnejšie na Dni slovenskej kultúry, kde celý týždeň predvádzal slovenskú módu. „Bolo to úžasné. Nemali sme to honorované, ale za odmenu sme šli na štyri dni do Acapulca, to bol zážitok na celý život,“ spomína si. Potom sa vrátil do Zvolena a prehliadky akosi automaticky prestal robiť. Zamestnal sa v štátnej správe. „Vidíte, aj to je protipól, že som na jednej strane úradník a na druhej strane farmár. Asi tie protipóly potrebujem k harmónii v živote,“ analyzuje.

Orechy do dôchodku
Rado Hudák sníva a koná nie v časovej následnosti, ale naraz. Po prenájme farmy sa mu ju v krátkom čase podarilo odkúpiť. Teraz má s ňou ďalšie plány, o ktorých len nesníva. „Najnovšie som v areáli farmy postavil pre deti drevený domček. Bol dosť drahý, ale deti si ho určite užijú a ja dúfam, že získam naň od sponzorov prostriedky,“ hovorí farmár. Pre deti tu postupne buduje celé ihrisko, aby si farmu mohli užiť aj na preliezačkách. V pláne má prestavať administratívnu budovu, postupne by sa z nej mal stať malý rodinný penziónik s reštauráciou. Nebude obrovský, ale pre päť, šesť rodín s deťmi. Zatiaľ však stojí všetko veľa úsilia a peňazí. Rado to berie optimisticky, ako súčasť svojho sna a zdá sa, že je pripravený riešiť čokoľvek. Darí sa mu to aj vďaka tomu, že jeho manželka prebrala na seba všetku starostlivosť o domácnosť. Toto leto sa im na farme darilo. Podzámocký dvor začínajú postupne spoznávať ľudia z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. „Mali sme dosť roboty. Keď som prišiel z práce, mali sme hneď nahlásených ľudí na jazdenie, potom sme kydali hnoj, a tak okolo jedenástej sme sa dostali z farmy,“ opisuje svoj bežný letný deň. Na farmu mu chodia vypomáhať miestni ľudia, študent Michal a Peťa, ktorá na Podzámocký dvor chodí už 13 rokov. Do koní je zamilovaná. Na farmu pribúda aj čoraz viac koní na ustajnenie, čomu sa Rado Hudák pochopiteľne teší. „Nie vždy sa vám chce jazdiť na koni samému. Tak napríklad tu máme koníka jednej dievčiny, ktorá sem pritiahla aj svoju kamarátku, aby mohli jazdiť spolu. Chýr o nás sa postupne šíri“, objasňuje Rado. On sám si jazdenia na koni v poslednom čase príliš neužil, nestíhal. Farmár, štátny úradník a model v jednom sa odpočívať ešte nechystá. Vraví, že keď sa mu postupne splnia všetky jeho sny, bude sedieť pod orechom alebo gaštanom a len tak sa dívať na svoje dielo. „Pozrite sa, tam som si ich už posadil, aby stihli vyrásť,“ smeje sa muž činu.

Autor článku: Bela LISÁKOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 31/2008