Zsolt Simon: Rovnaký meter pre všetkých

Novelu zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy majú v rukách poslanci. Okrem iného obsahuje výšku poplatkov za vyňatie pozemkov na iné než poľnohospodárske využitie.

Najvyššie poplatky sú za vyňatie najúrodnejších pôd. Napríklad na Žitnom ostrove, trnavskej tabuli... Predkladateľka zákona, ministerka pôdohospodárstva Zdenka Kramplová tvrdí, že najúrodnejšie pôdy by sa mali využívať na produkciu potravín. A nie stavať na nich napríklad priemyselné parky. Podľa exministra pôdohospodárstva Zsolta Simona, dnes poslanca parlamentu za SMK, je novela zlá. Svoj postoj vysvetľuje takto: „Ak chce niekto stavať dom a cena pôdy je vyššia, zaplatí za 8-árový pozemok 400 000 korún. V Poprade či na Spiši 16 000 korún. Takže v regiónoch na južnom Slovensku, kde je najdrahšia pôda, zaplatí 25-násobne viac, ako inde. Zákon znevýhodní regióny na celom južnom Slovensku, kde je hodnota poľnohospodárskych pozemkov vyššia.“

Tvrdíte, že novela zákona obsahuje dvojitý meter. Ako to myslíte?

Zákonodarca inak pamätá na obce a VÚC (vyššie územné celky), ako na štátne investície. Štátnymi investíciami sú diaľnice, rýchlostné komunikácie na základe štátnej objednávky a pozemky pod ne budú vyňaté bez odvodov. Ale cesty druhej a tretej triedy, ktorých výstavba je v kompetencii obcí alebo VÚC, to sú aj cesty do susednej dediny za hranicami, pretože je tu Shengenská hranica, čo by tiež mohlo prispieť k rozvoju regiónu, tak tam sa s poplatkom ráta. A to považujem za nekorektné. Teda – nie je rovnaký meter. Okrem toho, je to proti poľnohospodárom. Od roku 1952 do roku 1990 sa stavali objekty pre poľnohospodárske účely bez akéhokoľvek povolenia – stavebného, kolaudácie. Doteraz nie sú pozemky pod takýmito stavbami vlastnícky vysporiadané všade. V roku 2004 som bol predkladateľom zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa ktorého si majú poľnohospodári vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom do 1. mája 2009. Tie pozemky sú majetkom známych aj neznámych vlastníkov a štátu. Pôda neznámych vlastníkov ani štátna, sa nedá kúpiť, pretože táto vládna koalícia blokuje predaj pôdy, ktorá je v správe Slovenského pozemkového fondu. A termín pre poľnohospodárov beží. Ak to nebudú mať vysporiadané, tak podľa navrhovaného zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy budú musieť zaplatiť odvody. Na odvodoch vraj štát získa ročne asi 750 mil. Sk. Samozrejme, musí myslieť aj na represívnu stránku, čo sa stane, ak nezaplatíte odvod včas. Navrhuje pokutu vo výške 0,5 % za každý zmeškaný deň. Pre jednoduchšie pochopenie – za mesiac je to 15 %... Domnievam sa, že ak by niekto poskytol úver za takýchto podmienok, minister spravodlivosti by mohol konštatovať, že je to úžera.

Hovoríte, že štát blokuje poľnohospodárov, aby si splnili povinnosť a usporiadali vlastnícke vzťahy k pozemkom pod hospodárskymi strediskami...

... lebo Slovenský pozemkový fond (SPF) je nefunkčný. Vláda trestá poľnohospodárov za svoju neschopnosť dohodnúť sa v prípade Slovenského pozemkového fondu. Na prvých rokovaniach kabinet prijal zmenu štatútu a rozhodol, že môže bezdôvodne odvolávať členov správnej a dozornej rady SPF. Potom nebola správna ani dozorná rada ustanovená 9 mesiacov, existovala 8 mesiacov, a teraz znovu nie je. V minulom roku, keď nastali všetky tie problematické prevody, tak SPF nemal ani správnu, ani dozornú radu. A od začiatku roku 2006 nepredáva SPF pozemky pod hospodárskymi strediskami, ktoré má v správe, ani poľnohospodárom.

Dovtedy bol teda funkčný, prečo ešte stále čaká niekoľko desiatok tisíc žiadateľov na svoje reštitúcie?

Nie je to jednoduchý proces. Regionálne pracovisko najprv zisťuje, či obec plánuje na tom pôvodnom pozemku stavať... Ak sa v územnom pláne ráta s výstavbou alebo na pôvodnom pozemku už stavba existuje, až potom začne SPF konať. Posledné slovo má buď generálny riaditeľ, alebo štatutárny orgán SPF. Dohodnúť sa s reštituentom je zložité.

Od 1. januára 2008 platí novela zákona o pozemkových úpravách. Zmenil sa spôsob náhrady pri reštitúciách menších ako 400 metrov štvorcových a s hodnotou nižšou ako 5-tisíc Sk. Takto sa podľa dostupných údajov môže vyriešiť reštitučný problém pre dve tretiny ľudí. Novela zákona o fonde by vraj riešila iba jednu tretinu existujúcich reštitúcií.

Vami spomínaný zákon, aj novela o SPF, mení pravidlá. O päť rokov sa zase zmenia? A bude sa tvrdiť, že to bol hriech tejto vlády? Problém je podľa mňa v systéme. Každý deň, o ktorý sme dlhšie v EÚ, ako sa zvyšuje životná úroveň, zvyšuje sa aj hodnota pozemkov. Pôda má dnes inú hodnotu ako v roku 1992, keď sa reštitúcie začali. Je jedno, či vo Veľkom Slavkove, alebo v Bratislave. Povedzme, že reštitučné žiadosti prišli na pozemkový úrad v roku 2004. Jedna sa vybavila a o druhej rozhodne úrad v roku 2008, lebo pracuje pomaly. Rozhodoval by však podľa iného ocenenia. Akým právom by štát robil rozdiel medzi reštituentmi? Pred Ústavou si je každý nárok rovný. Navrhujem, aby SPF pristupoval k reštituentom rovnako ako doteraz, tak ako od roku 1992. Zistí, či je možné vrátiť pôvodný pozemok. Ak je to možné, dostane reštituent pôvodný pozemok. Ak to nie je možné, tak SPF poskytne finančnú náhradu. Ale nech pôdu ocení podľa rovnakých pravidiel, ako doteraz. Aby každý reštituent bol rovný pred Ústavou. SPF má predsa viac ako 1,5 miliardy Sk na úložkách. Ak tieto peniaze nebudú stačiť, nech vláda alebo ministerstvo rozhodne, že sa predá povedzme 100 ha pôdy vo Veľkom Slavkove. Vypíše teda verejnú súťaž. Verejná súťaž sa dá ľahko skontrolovať a utŕžené peniaze sa použijú na uspokojenie reštitučných nárokov. SPF bude systémovo zmenený, nebude možné hodnotné informácie zneužívať.

Boli ste ministrom pôdohospodárstva. Keď ním už nie ste, máte návrh, ako riešiť reštitúcie. Prečo ste s tým nevyšli ešte vtedy, keď ste boli vo vláde? Veď problémy s uspokojovaním reštitučných nárokov, pomalé kroky boli aj vtedy? Reštitúcie, ktoré trvajú od roku 1992, znervózňujú ľudí, ktorých sa týkajú...

Problém spočíva v tom, že je ťažké dohodnúť sa s reštituentom. Každý by chcel pôdu v centre Bratislavy. Každý má nejaký ten záujem. A okrem toho, nie je jednoduché zistiť, kde je štátna pôda. Štát ju má síce na liste vlastníctva, ale od roku 1995 sa robia Registre obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), v rámci nich sa mapuje vlastníctvo. Lenže nie každé vlastníctvo, ani štátne, bolo zapísané v Pozemkovej knihe. A tak sa reštitučné nároky mohli riešiť len vydaním pozemku, o ktorom sme jednoznačne vedeli, že je to štátna pôda. Teda, bolo treba rozhodnúť, či pôda, ktorá je štátna, je naozaj štátna, či si ju nenárokuje pôvodný vlastník, potom zase, ktorá pôda je naozaj štátna a nie je na ňu reštitučný nárok a môže sa vydať ako náhradné plnenie reštitučného nároku. Toto je veľmi zdĺhavý proces.

Ak nebude mať reštituent možnosť výberu a štát mu bude diktovať, ako sa k svojej reštitúcii dostane – jediným možným spôsobom, to bude predsa štátny dirigizmus? Napokon, proti štátnemu dirigizmu vystupujete aj vy, aj opozícia...

Každé rozhodnutie je direktívnym rozhodnutím. Tam, kde nie je možné vydať pôvodný pozemok, treba všetkým zaplatiť za pôdu. Podľa metodiky, ako sa to robí od roku 1992. Riešenie, že sa ponúkne prvý pozemok a reštituent nesúhlasí, ponúkne sa druhý pozemok, reštituent nesúhlasí a na tretí raz dostane peniaze, otvára priestor na korupciu. Lebo informácie, v ktorých lukratívnych oblastiach sa nachádza štátna pôda, má úradník. Čo v prípade, ak sa budú o ten istý pozemok uchádzať viacerí reštituenti?

Počas vášho pôsobenia vo funkcii ministra pôdohospodárstva podľa všetkého dochádzalo k úniku informácií od úradníkov. Spomeniem iba jeden príklad za všetky. Reštituent z Dunajskej Stredy dostal náhradný pozemok v chránenej oblasti, na ktorý poľnohospodári v rámci agroenviromentu získali európske peniaze z programu SAPARD. Zaviazali sa 5 rokov šetrne hospodáriť na lúkach so vzácnymi biotopmi. Podotýkam, v krásnom prostredí. S pozemkovým fondom mali podpísanú zmluvu na 10-ročné užívanie štátnej pôdy. Zrazu prišiel nový majiteľ, ktorý ešte počas trvania projektu oplotil pozemky... Buldozéry začali pripravovať podmienky na stavanie... Poľnohospodári tak nie vlastnou vinou nesplnili podmienky agroenviromentálneho projektu. Reštituent síce žiadal SPF o vydanie práve toho pozemku, ale vzápätí ho predal, pričom sa kamsi stratilo vecné bremeno, ktorým v tomto prípade bol agroenviromentálny projekt... A tak sa pýtam, nedošlo k úniku informácií úradníkov, prípadne k podplácaniu?

Netvrdím, že nemohlo dôjsť k úniku a zneužitiu týchto informácií. Nemohol som, ani ako minister, stáť za chrbtom každého úradníka. Nikto nepoukázal na to, že je problém. Ak skrslo podozrenie, v tej chvíli som odvolal ľudí z pozemkových úradov. Ak však v tomto prípade nikto neupozorňoval na problém, konať som ani nemohol. Kto je zodpovedný za to, že sa systém nemenil? Médiá, že na nezrovnalosti neupozornili? Alebo každý minister odroku 1992, ktorý mal možnosť systém zmeniť a nezmenil ho? Je vinná opozícia, ktorá na problémy neupozornila? Sú to dobré otázky, opodstatnené, ale pre mňa je dnes dôležitá iná otázka: Dokážeme systém uspokojovania reštitučných nárokov zmeniť teraz, aby sa problémy už neopakovali?

Možno sa opakujem, ale prečo ste nenavrhli zmeniť systém počas vášho „ministrovania“?

Lebo som o tom nevedel.

Naozaj?

Poznám iba jeden prípad, ktorý vyšetrujú orgány činné v trestnom konaní. Nech každý, kto urobil chybu, nesie zodpovednosť. Ale ak je všetko v súlade so zákonom, tak sa veľa toho urobiť nedá. A spochybnenie zákonne nadobudnutého vlastníctva zrejme nie je správna cesta.

Vyvíjate iniciatívu na vytvorenie združenia obcí južných regiónov Slovenska...

... už pomaly sto obcí sa k nej pripojilo.

... je to politická iniciatíva, alebo vychádza z pragmatických pohnútok?

Politika má miesto v Národnej rade SR. Pragmatické riešenie je v regiónoch. Musia sa dohodnúť starostovia, bez rozdielu politickej príslušnosti, bez rozdielu príslušnosti k tejktorej menšine. Tam by mal prevládať záujem o potreby obyvateľov, žijúcich v regióne. Pretože regionálne záujmy treba riešiť dole. Ak sa, povedzme, dokážu spojiť kvôli riešeniu nejakého problému Dunajská Streda s Popradom, Kežmarkom a Novými Zámkami, nech sa spoja. Kde však majú špecifické problémy, nech to riešia špecificky. V prípade diaľnice či rýchlostnej komunikácie na južnom Slovensku ide o problém špecifický. Podľa zverejnených informácií Slovenskej správy ciest by stálo vybudovanie rýchlostnej komunikácie R7 medzi Bratislavou a Lučencom 57 mld. Sk. Vláda vypísala tender na verejno-súkromné partnerstvo na výstavbu úseku severnej diaľnice. Súčasťou tohto tendra je naprojektovať, postaviť komunikáciu na úseku 53,2 km a prevádzkovať 30 rokov za 50 mld. Sk. Kde je efektivita? Postaviť za 57 mld. Sk 250 kilometrov, alebo za 50 mld. Sk iba 53,2 kilometra komunikácie? Ďalší problém – prečo by sa starostovia na južnom Slovensku nemohli dohodnúť na princípoch národnostného školstva? Zriaďovateľmi ZŠ sú obce. Vnímam rôzne roviny, nielen problém rýchlostnej komunikácie.

Ešte otázka z iného súdka. Váš vzťah s predsedom SMK Pálom Csákym vyústil do návrhu vylúčiť vás zo strany... Ak k tomu dôjde, zmení sa váš život?

Iste. Bude oveľa jednoduchší ako doteraz. V súčasnosti sa snažím o dve veci: Aby strana bola silná a pracovať v prospech voličskej základne. Mám byť potrestaný za tú prácu, ktorú robím? Znamená to, že strana mi chce dať najavo, že to, čo robím, nie je dobré? Čo sa týka obchvatu R2 Ožďany – Tornaľa, aby sa komunikácia nespoplatňovala – táto iniciatíva sa skončila úspešne. Alebo petíciu za záchranu matrík považuje strana za zbytočnú? Teraz sa angažujem za južnú rýchlostnú komunikáciu. Aj to je zbytočné? Mojím cieľom je ukázať voličom, že možno stráviť 4 roky v parlamente prácou. Nielen poberaním poslaneckého platu. Ak predsa len strana rozhodne, že tam nemám miesto, zrejme sa vrátim k farmárčeniu. Začínam stavať rodinný dom v Padarovciach, sčasti v rodičovskej záhrade a sčasti v susednej záhrade. Teda – chcem sa vrátiť do Padaroviec, lebo som človek, ktorý je spätý s vidiekom, a taký v betónovej džungli nevydrží. Som rád, že sa môžem každý týždeň vrátiť na vidiek a keď vidím tú prírodu, je to pre mňa obrovské uvoľnenie a relax. Nevylučujem teda, že sa raz vrátim k farmárčeniu.

Autor článku: Soňa LUDVIGHOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 2/2008