Zachránia choré kysucké lesy?

Nie každý, kto prechádza Kysucami, si to všimne. Pozornému oku ale neujde, že kysucké lesy už nie sú ako kedysi. Zo stromov sa vytráca zelená farba. Prichádzajú o to najcennejšie. O zdravie. Pri pohľade na panorámu kysuckého horstva sa medzi stále dominantnou zelenou farbou nájdu žlté fľaky. Akoby niekto premaľoval sem-tam niekoľko smrekov vedľa seba. Zblízka vidno zoschnuté konáre či vytekajúcu miazgu, čo je tiež jeden z príznakov ochorenia stromu. Je viac ukazovateľov, ktoré majú vplyv na chorobnosť kysuckých lesov. Presnú príčinu tohto stavu odborníci stále hľadajú. Zmeny lesov evidujú na Kysuciach od roku 1992. Prví na ne upozornili obchodníci s čečinou. Ihličie žltlo, opadávalo, stromy strácali zelenú farbu a začínali hynúť. Les sa začal meniť. Aj keď prvé príznaky choroby lesa zaznamenali už začiatkom deväťdesiatych rokov, všetci kompetentní viac čakali, ako konali. Chýbali finančné prostriedky, aby odborníci hľadali príčiny a aby predišli pokračujúcemu odumieraniu jednotlivých stromov a neskôr celých komplexov lesov. Situáciu už mapoval výskumný ústav lesnícky, Lesnícka ochranárska služba a Lesoprojekt Zvolen. Zisťovali stav poškodenia imisiami a komplexom rôznych činiteľov. „Aj dnes je otázne, ako by sa to pri tomto stupni poškodenia dalo riešiť,“ uvažuje nahlas lesník zo Správy Chránená krajinná oblasť (CHKO) Kysuce Ing. Juraj Lepieš. Možno sa vtedy stala chyba, že kompetentní nevenovali situácii dostatok pozornosti a problém uzavreli s jednoduchým záverom. „My sme si mysleli, že je to dôsledok sucha v procese klimatických zmien, ktoré sa vtedy začínali,“ hovorí lesník. Až odborníci z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave zistili, že poškodenie je iné, ako predpokladali zo začiatku.

Príčin je veľa
Ak by sme chceli začať hľadať príčiny dnešného stavu, možno sa treba vrátiť o niekoľko storočí dozadu. Lesy na Kysuciach v minulosti veľmi ovplyvňoval človek. Spontánnejšie osídľovanie Kysúc sa začalo pred 400 až 500 rokmi. Do regiónu prichádzali valasi a kopaničiari. Začali odlesňovať a vytvárať tak v krajine a lese vlastnú štruktúru. Vtedy sa v podstate začal formovať krajinný ráz a obraz príznačný pre Kysuce. Pôvodné prírodné lesné biocenózy – jedlopučiny, ktoré tam prevládali, začali redukovať a premieňať na poľnohospodársku pôdu podľa svojich potrieb. Neskôr zas nepotrebné časti neplodnej poľnohospodárskej plochy zalesňovali nevhodnými drevinami. Stáročia nikto nezasahoval do neprístupných častí lesov holorubným hospodárskym spôsobom. Ľudia sa spoľahli na autoregulačný proces. Hospodárilo sa len účelovým výberom, podľa osobitných potrieb vlastníkov lesov. Lesy sa obnovovali samy. V období smrekománie, približne pred 150 rokmi, sa začali do západnej Európy aj na Slovensko vo veľkom dostávať smreky. „Smrečiny sa sem dostali, ale nikto nevie, aký majú pôvod,“ hovorí lesník. Tieto ihličnany sa vyvíjali na odlesnených pôdach, rástli a darilo sa im. Ľudia začali smrek pre jeho dobré technické vlastnosti a rýchly rast využívať v drevárskom priemysle, ale aj inde. Nevhodné rozširovanie smrečín pokračovalo aj za socializmu. Smrekománia bola a neustále je dôsledkom priemyselného boomu v celej Európe, takže jeho výskyt, sprevádzaný ochoreniami, nie je ojedinelý problém Slovenska ako bývalej socialistickej časti Európy. Majú ho aj v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, v Poľsku a Česku. Popri nevhodnom umelom zalesňovaní smrekom majú na kysucké lesy vplyv aj priemyselné centrá z okolitých krajín. Iste aj výbuch Černobyľu hrá do kariet chorobám lesov. Spôsobil zvýšenie radiácie, smreky začali častejšie plodiť. Plodenie indikuje, že strom je poškodený a trápi sa. „Stromy pred smrťou viac rodia, majú viac plodov, aby zanechali po sebe potomkov a zároveň sa oslabujú,“ vysvetľuje lesník. Ďalší, často skloňovaný dôvod, je podkôrny hmyz.

Podkôrny hmyz
Najnebezpečnejšie druhy podkôrneho hmyzu na smreku sú lykožrút smrekový (Ips typographus), lykožrút lesklý (Pityogenes chalcographus), lykožrút smrečinový (Ips amitinus) a lykožrút severský (Ips duplicatus). V rokoch 1994 až 1996 výskumníci zistili, že v predmetnom území pôsobí ako škodca sekundárne, ako dôsledok synergicky pôsobiacich neznámych činiteľov. Nastupuje vo fáze, keď porasty začínajú chradnúť. Charakteristickými znakmi stresu stromov sú farebné zmeny ihličia. Najprv žltne, neskôr červenie a nakoniec opadáva. Dosiaľ sa nepotvrdila teória, že lesy primárne hynú len v dôsledku činnosti podkôrneho hmyzu, ktorý si tam vytvára kalamitné ohniská. Ďalšie zaujímavé zistenie sa týka huby – podpňovky (ľudovo – michalka, václavka…). Kedysi sa miestne vyskytoval len základný typ – podpňovka obyčajná (Armillaria mellea), ale v roku 1994–1995 sa objavila podpňovka, ktorú lesníci nedokázali identifikovať. Bola to podpňovka smreková (Armillaria ostoyae). Napokon zistili, že podpňovka zmutovala, stala sa parazitickou a začala napádať aj živé stromy. Na Slovensku sa vyskytuje aj podpňovka žltá. Huby sú teda ďalším z činiteľov, ktorý oslabuje kmeň stromu (fyziológiu stromu) a dokáže ho usmrtiť.

Ťažké kovy a vysoká kyslosť
Ďalším faktorom je pôda. Súkromní vlastníci lesov a štátne lesy sa spojili a dali vypracovať rozbor pôdy od doliny Čadečka na Kysuciach, až po Oravu. Zistili, že v pôde je vysoké zastúpenie ťažkých kovov a kyslosť je vysoká. Tá zrejme blokuje príjem dostupných živín smrekov aj iných rastlín, a tak ich oslabuje. V neposlednom rade spolupôsobí aj samotná ťažba alamitného dreva. Na holinách vznikajú porastové steny a komplex abiotických činiteľov (ako napríklad svetlo, teplo, slnečné žiarenie a iné činitele, ktoré narušujú mikroklimatické pomery lesa), oslabuje a stresuje živé stromy. Na obnažené telá stromov spolupôsobí teplo, slnečné žiarenie, svetlo, a to výrazne ovplyvňuje ich zdravotný stav. Začínajú chradnúť a opäť sú zdrojom napadnutia sekundárnych škodcov – podkôrneho hmyzu, húb a iných patogénov.

Čo je prvotnou príčinou?
V lesnom ekosystéme spolupôsobí obrovský komplex často aj neznámych činiteľov v rôznych kombináciách. Otázka znie, čo je vlastne prvotnou príčinou? Ani odborníci nedokážu presne odpovedať. „Domnievame sa, čo by to asi mohlo byť, čo to asi spôsobuje, ale presne to nevieme,“ konštatuje Juraj Lepieš a dodáva, že to bude zrejme spojenie poškodenia asimilačných orgánov imisiami s poškodením pôdy za spoluúčasti iných synergicky pôsobiacich biotických, abiotických a antropogénnych činiteľov. „Nás už v škole učili, že pôda je základom lesnej produkcie. Ak sa zničí alebo silne naruší jej prirodzený systém, naruší sa jej štruktúra, mikrobiologické väzby a tým určite aj dostupnosť komplexu živín pre mikroorganizmy, rastliny a aj stromy. Chemická štruktúra pôdy a väzby živín, vhodných pre príjem rastlín, budú niekde na začiatku poškodenia, na prvých miestach v určovaní príčin,“ dodáva lesník.

Existuje riešenie?
Lesy už dlhodobo intenzívne menia ľudia. Okrem vlastného hospodársky a ekonomicky motivovaného prístupu k lesu ho treba vnímať ako biocenózu (ekosystém) a viac podporovať prirodzené procesy v jeho štruktúre. K zmene drevinovej štruktúry by mali prispieť ľudia tým, že budú vysádzať viac bukov, jedlí a ostatných vhodných drevín prirodzene rastúcich a zastúpených v lese. Ale otázne je, či ich príroda prijme len v mechanickej podobe tak, ako ich bude človek vysádzať. Jedným zo spôsobov „pomoci“ je aj vápnenie. Názory naň však nie sú v oblastiach flyšov jednotné. Niektorí odborníci hovoria, že sa môže zmeniť chemická väzba pôdy a zablokovať systém dostupnosti živín. Navyše, podľa predchádzajúcich skúseností po použití niekoľkých ton dolomitického vápenca sa vo vrchnom pôdnom horizonte zmenila kyslosť pôdnej reakcie len do hĺbky 5 milimetrov a iba o pol stupňa. V súčasnosti Štátne lesy vápnia lesy v rámci Projektu revitalizácie smrečín na OZ Čadca v okolí Makova. Na liečbu (revitalizáciu) lesov sa používajú aj listové organickominerálne hnojivá (napríklad ROKOSAN – Z), ale ani o ich účinnosti a všetkých dôsledkoch na prírodný systém odborníci veľa nevedia. Podkôrny hmyz sa lesníci snažia tlmiť lapačmi s feromónovými vnadidlami, ale odchytia len približne 30 percent z rojenia. Väčšina, 70 percent, zostane v poraste, pričom jedna samička dokáže počas jedného roka splodiť asi 30 000 potomkov pri predpokladaných troch generáciách, ak v každej prežije len 50 jedincov. Kysucké lesy a prírodný systém sú choré a bude veľmi dlho trvať, kým sa vrátia do pôvodného, zdravého stavu. „Neviem, či sa to podarí,“ hovorí odborník z CHKO, ale zároveň dodáva, že jedno až dve percentá lesov na Kysuciach dokážu odolávať podmienkam poškodenia. „Dúfajme, že budú dostatočným genetickým zdrojom rozširovania a prinavracania sa lesa do pôvodnej štruktúry a určených hraníc,“ uzavrel Juraj Lepieš. Pomôcť riešiť problematiku nešpecifického odumierania lesov a ich následnú rekonštrukciu by mal aj projekt Rekonštrukcia nepôvodných lesných spoločenstiev, ohrozených zmenou prírodných podmienok (najmä klímy), na stabilnejšie ekosystémy, ktorý rieši Národné lesnícke centrum vo Zvolene. Jeho výsledky budú známe začiatkom budúceho roka. „Jeho tretia časť by mala syntetizovať poznatky prvých dvoch a navrhnúť riešenia pre ďalšie roky, aj v závislosti od toho, ako sa bude situácia vyvíjať v budúcnosti, či sa bude zlepšovať, alebo zhoršovať,“ informoval jeden z autorov výskumu, Vladimír Šebeň z Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene.

Autor článku: Božena SIMONIDESOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 12/2008