Včely – uletia nám?

Hoci sme v období všeobecnej hospodárskej krízy, ktorá istou mierou zasiahne i oblasť poľnohospodárstva a tým i odbor včelárstva – podľa zákonov trhovej ekonomiky kríza nebude trvať večne a po poklese musí raz nasledovať i vzostup.

Ďalší zo zákonov trhovej ekonomiky hovorí o tom, že investovať treba v období krízy, keď sú ceny na trhu najnižšie, vstupné bariéry najslabšie a takto sa pripravovať na obdobie vzostupu a rastu. Expandovať či investovať i v kríze je však schopný len ten, kto si v období finančnej pohody vytvoril rezervy. Rezervy z vlastnej rentability ako zábezpeku finančnej stability proti negatívnym tendenciám trhu. Úver, pôžička či lízing sú kategórie pre dnešnú realitu nemiestne, pretože príčiny vzrastajúcej krízy sú identifikované, jasné a zreteľné: život na dlh, čiže americký spôsob života.
Kríza americkej spoločnosti, zatiaľ ekonomická, naplno prepukla a silne ju pociťuje i Európa. S ekonomickou krízou sa šíri z amerického kontinentu i kríza včelárstva, no tá prvá je oveľa silnejšia a tú druhú zatieňuje. V tomto nepriaznivom kontexte je skôr iluzórne a naivné domnievať sa, že štát ako inštitúcia, ktorá by v tomto období mala konať, pohlcovaná a prepadajúca sa v kríze, pomôže včelárstvu. Práve v období, keď je nútená meniť svoje priority, keď ide o chlieb náš každodenný. Treba sa pripraviť i na to, že i z garantovaného krajca môže byť odkrojené a príspevok za opeľovaciu činnosť môže takisto ísť na podpory pre hromadne prepúšťaných. A preto i vízie o akýchkoľvek osobitných podporách pre európske včelárstvo, aspoň časť z tých, ktoré sú špecifikované v uznesení Európskeho parlamentu z konca roka 2008, môžu zostať na úrovni ilúzií. Ak odbor európskeho či slovenského včelárstva bude výnimkou – stane sa asi zázrak, ktorý nás bude zaväzovať k tomu, aby sme toky prostriedkov využili efektívne na cieľ, na ktorý boli určené a delili spravodlivo vzhľadom na konečný efekt ich použitia.
Slovenské včelárstvo je však svojou štruktúrou výrobného potenciálu na ceste tichej stagnácie a súčasnou krízou je zraniteľné v nízkej miere. Nie je zaťažené úvermi, hypotékami či lízingovými splátkami, keďže sa niekoľko rokov do odvetvia neinvestovalo skoro nič. Dva, tri roky krízy na tejto podstate veci nič nezmenia.

Kríza v stagnácii?
Je chvályhodné, že na národnú identitu nášho včelárstva dopustiť nedáme v duchu cudzie nechceme, svoje si nedáme, no do pohára by sme si mali naliať čistého vína a veci posúdiť pravdivo. Odpovedať na otázku: „Ako v skutočnosti stojíme?“ Ani stagnácia odboru v susedných krajinách – a to dokonca i miere vyššej ako u nás – nemôže byť našou útechou. Každá doba prináša so sebou nové metódy, nové trendy. Odbory, ktoré sa jej neprispôsobia, zanikajú od koreňa. Menia sa spôsoby rozhodovania, kritériá pre správne rozhodovania a rada starších, ktorá rozhodovala na základe svojich životných skúseností, dnes už nestačí na tridsaťročného analytika schopného predpovedať trendy, ktoré sa i napĺňajú. Každý odbor materiálovej výroby má svoje charakteristické znaky.
Početnosť včelstiev a včelárov na Slovensku od roku 1990 postupne klesá, v niektorých rokoch stagnoval. Stavy sa zredukovali o polovicu napriek tomu, že včelári sú najsilnejšie dotovaný obor v rámci odborných záujmových organizácií v rezorte poľnohospodárstva a odbor ovocinárstva či rybárstva a poľovníctva nám môže len závidieť. Áno – je tu obrovský spoločenský prínos z opeľovania. No výsledky z praxe svedčia o tom, že nepomáha dotácia za opeľovaciu činnosť, nepomáha ani viac ako 1 milión eur z Národného programu od roku 2007, ale ani činnosť včelárskych krúžkov s dlhoročnou tradíciou. Z desiatky mládežníkov navštevujúcich včelársky krúžok zostáva pri včelárení jeden – to hovoria štatistiky slovenských a českých včelárskych krúžkov.
Trojročné skúsenosti s čerpaním prostriedkov Národného programu rozvoja slovenského včelárstva hovoria, že doposiaľ nie sme pripravení na čerpanie. Máme málo, nedostatok rezerv na zálohovanie investícií. Preto nám časť prostriedkov preteká medzi prstami. Treba ešte hodne osvety, aby sme dospeli k plnému čerpaniu. A i medzi prioritami čerpania dotačných titulov – z hľadiska miery a rozsahu ich použitia k trvalo zachovateľným hodnotám odboru pre budúcnosť, bude vhodné mierne pohnúť kormidlom. Učňovské a stredné odborné školstvo už roky signalizuje nezáujem o odbor včelárstvo, nové ročníky sa neotvárajú. Aký význam by malo umelo ho držať pri živote? Z vysokoškolských odborníkov, ktorých je ako šafranu, zostane pri včelárení hádam jeden z päťdesiatky. Kto má potom v praxi prezentovať pokrokovú včelársku prax? Vyrábať kvalitné produkty v zaujímavých množstvách, aby trh vôbec zareagoval na ich prítomnosť? Lebo aj pre obchodníkov a spracovateľov sú zaujímavé predovšetkým väčšie objemy - pre vyrovnanú kvalitu a ich alokovanie na jednom mieste.
Včelárska prax slovenského vidieka posledných tridsiatich rokov potvrdzuje, že tí, ktorí to v odbore niekam dotiahli, sú samorasty, individualisti – väčšinou bez konkrétneho typu včelárskeho vzdelania. Do praxe produkčného štandardu sa dostali vlastnou usilovnosťou a vytrvalosťou, sledovaním včelárskeho diania tam, kde sa len dalo. Sú ekonomicky životaschopní v odbore a schopní investovať z vlastných výnosov v potrebnej miere. Hoci majú vytvorené svoje trhy a odbytiská – svojou závislosťou od trhu sú najviac zraniteľní a finančná kríza ich môže najviac poškodiť.

Najstaršie povolanie – a...
Jedno z najstarších povolaní Slovanov – včelárstvo, bolo zriedkavé už v období socializmu, keď ekonomické podmienky boli oveľa žičlivejšie, ako v súčasnosti. Zakladalo sa na celospoločenskom prínose opeľovacej činnosti a najmä lesným závodom dobre padli devízy za predaj medu za hranicami, aby mali na nákup motorových píl a koní na ťažbu dreva. Obvykle boli plánované medné výnosy na včelstvá 10 – 15 kg/včelstvo/rok. Mzdové náklady včelára boli nízke, ale on si tento problém vyriešil veľmi rýchlo. Celkovo to doriešilo socialistické účtovníctvo a farmy s 200 až 300 včelstvami žili v pohode. Dnes – keď už na rentabilitu nepostačuje ani štvornásobný ročný priemer na včelstvo, však táto prax - vrátane zastaraného zariadenia a technológie, prežíva na veľkej väčšine včelníc. Na miestach, kde niet mladej krvi, včelnica v podstate dožíva.
Približne osemdesiat percent včelárov je v dôchodkovom veku, na investície niet a keby aj bolo – neplánujú sa. Porovnajme však túto polohu nášho odboru s ostatnými porovnateľnými odbormi poľnohospodárstva – trebárs chovom hydiny, oviec, ovocinárstvom a ďalšími. Zmeny v odboroch – investície do nových technológií výroby a spracovania sú všade evidentné. Najmenej 70 percent úľov je ďaleko za dobou svojej životnosti a morálne zastaraných. Ako potom môžeme očakávať, že sa dostaneme zo stagnácie či krízy?

Kam sa podeli miliardy?
Keď priemerná slovenská včelnica má do dvadsať včelstiev a včelársky inventár vrátane medometu mal v roku 2008 hodnotu približne 3 300 €, vrátane stavieb a provizórií – v duchu ekonomickej praxe by mal včelár ročne investovať do obnovy a údržby či akumulovať prostriedky na budúce investície aspoň vo výške 500 €. Pre biedu sa to však v drvivej väčšine prípadov za obdobie najmenej posledných dvadsiatich rokov nedialo. Pri pätnástich tisíckach slovenských včelárov sa tak ročne „prejedlo“ najmenej 7,5 milióna €, plus časť alebo celé dotácie za opeľovaciu činnosť v príslušnom roku (ak boli!). Len za posledných desať rokov to predstavuje asi 75 miliónov €. Ako môže zostať konkurencieschopné odvetnám? vie, z ktorého sa len za posledných desať rokov „stratilo“ takéto množstvo financií? Je naším šťastím, že „banánové republiky“ juhoamerického kontinentu, ktoré sú našimi najväčšími konkurentmi na trhoch s medom (Argentína, Brazília, Čile) sú na tom s investíciami ešte horšie. Jedine naša technická vyspelosť môže eliminovať ich nízke výrobné náklady – keďže bežný mexický či brazílsky včelár má týždennú mzdu jeden dolár. Koho možno označiť za zodpovedného za tento stav? Nemôžeme v tom nechať len slovenského včelára. Už roky je tu svetová cena medu (hovoria obchodníci), je tu západoeurópska medová loby s plnými vreckami peňazí a najlepšími právnikmi a inými odborníkmi vo svojich službách, sú tu miestni obchodníci s medom a na konci je tu posledný v rade – slovenský včelár. No nie vo všetkých krajinách súčasnej Európskej únie je to rovnaké. Slabou náplasťou na zastavenie krvácania je i Národný program slovenského včelárstva so svojím miliónom eur ročne. Bude azda pre nás vzpruhou obsah uznesenia Európskej komisie na záchranu včelárstva?

Sila pozitívneho vzoru
Keď doterajšie metódy či stimuly cielene určené na oživenie či udržanie sú bez efektu už vyše desiatky rokov, je načase ich prehodnotiť a pokúsiť sa nastoliť nové – také, čo prax prijíma a ich výsledky sa vykážu i štatisticky. Niektoré prvky tohto smerovania sú už načrtnuté v hlavných úlohách Slovenského zväzu včelárov na roky 2008 – 2012. Problémom je získavanie mladých – aby v odbore zostali a venovali sa mu profesionálne. Zásadným odradzujúcim momentom pre včelára začiatočníka je, keď sa pustí zlým smerom – začne s nevhodným úľovým systémom a technológiou a keď sa komerčný úspech nedostaví po primeranom čase, alebo aspoň nie s vynaložením primeraného objemu živej práce. A dovolím si tvrdiť, že v súčasnom období 95 percent mládeže ide do včelárenia s predstavou, že z toho bude mať primeraný finančný efekt. Úspešných a „skutočne“ rentabilných včelárov na Slovensku nie je až tak veľa a väčšina z nich svoju úspešnú prax tají. Preto jednou z nových metód zachovania sa a prežitia by malo byť hľadanie tých, ktorí sú úspešní a schopní i ochotní prezentovať svoju úspešnú prax. Budú sa hľadať majitelia budúcich ukážkových včelníc, regionálnych včelárskych metodických centier či včelárskych združení, kde nepôjde len o snahu prezentovať sa, ale o výsledný efekt, ktorý sa musí odraziť v praxi v trvalo zachovaných hodnotách odboru pre budúcnosť.

Produkčné včelárenie
Nový včelár začína na kolene. Bez skúseností je zbytočná drahá technológia výroby či spracovania. Na úroveň samostatne ekonomicky životaschopnej jednotky sa dostáva včelnica obvykle pri početnosti včelstiev – nad dvesto. Zvládnuť úspešne jej výrobnú prax v strednodobom horizonte si vyžaduje najmenej pätnásť rokov intenzívneho včelárenia, vrátane schopnosti vlastnej výroby. Kalkulácie sadnú – ak je včelár schopný vyrobiť včelie produkty v hodnote minimálne 150 €/ včelstvo/rok. Nezáleží, či to bude med, peľ, propolis, či ďalšie produkty samostatne, alebo bude výrobu diverzifikovať. Lepšie je to druhé – lebo tým pádom stojí na viacerých nohách. Nedá sa vedieť, ktorý produkt a kedy vypadne. Nákladovosť stavebných, ale najmä strojných investícií s rastom kategórie včelnice od 50 do 150 až 300 a viac včelstiev prudko rastie, a to pri strojných investíciách až mierou kvadratickou.
Iba takto možno dosiahnuť, aby čo najväčšia časť pridanej hodnoty zostala u producenta. Je len samozrejmé, že takto vybavené prevádzkarne nemôžu byť v každej obci či základnej organizácii. Ak by bola schopná vyrásť aspoň jedna v kraji vo forme výrobno-odbytového družstva, regionálneho včelárskeho centra či včelárskeho združenia, znamenalo by to z hľadiska výsledného efektu oveľa viac, ako doterajšie stimuly nalievané do včelárstva. Ktoré akoby sa „strácali v čiernej diere, a odbor desiatky rokov stagnuje, či upadá. Je preto na zváženie, či budeme bez efektu opakovať to, čo opakujeme najmenej dve desaťročia, alebo skúsime niečo, čo je v súlade so zásadami životaschopnej ekonomickej praxe. Ďalej by sme mali byť aspoň sčasti jednotní, lebo v tom spočíva jadro našej budúcej úspešnosti. Je na zamyslenie, aký postup zvolíme do budúcna, aby aspoň zlomok toho - čo do odboru včelárstva dovoľuje investovať súčasná doba, malo odraz v čo najväčšom objeme trvalých hodnôt na udržanie odboru pre časy nastávajúce.

(Autor je odborný poradca pre včelárstvo, kraj Nitra)
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 15/2009