V Podjavorí veria mlieku

Kraj pod Javorím na strednom Slovensku, s 1 044 metrov vysokou dominantou Lažtek, by dramaticky zmenil svoju tvár, ak by sa z jeho – sčasti lesnatých, sčasti lúčnych strání vytratil pasúci sa dobytok či mechanizmy vyrábajúce preň objemové krmoviny. Overiť si to môžeme v dedinkách Veľký Lom a Suché Brezovo. Vzdialených od seba len štyri kilometre, spojených minulosťou, odlúčenosťou od dostupnejšieho sveta a najmä spoločným hospodárením na pôde. Už viac ako polstoročie.

Užívanie pôdy udržiava krajinu
Výstup na východný jazyk Krupinskej planiny od Senného z Tisovníckej doliny, ale aj od Koprovnice poskytuje priaznivcom prírody obrazy ako zo skicára majstra krajiniek. S neopakovateľnými farbami, tvarmi, prekvapujúcimi zátišiami. Čas akoby si tu pobrumkával s pokojným vánkom, nestíhajúc smrtiace tempo priemyselných lokalít. Vidíte ho hrať sa s korunami stromov okolo úzkych ciest kľukatiacich sa do vrchov, počujete preberať na suchých steblách jesenných lúk, na rebrách vyštrbených drevených plotov, cítite jeho dych v otvorených hrotoch polvalbových striech domcov zručne zmajstrovaných starými tesármi. Už len kvôli týmto obrazom stojí zato vyjsť do dediniek situovaných dobrých sto-stopäťdesiat metrov nad ostatnými v okolí. Suché Brezovo – Veľký Lom. Dávajú dokopy ani nie štyristo hláv. Ľudských. O dobrú stovku ich prevyšujú hlavy tu chovaného rožného statku.

Prioritou – kravy
Hovädzí dobytok tu chovajú odpradávna. V sústredenej podobe od začiatkov kolektivizácie. Úbočia poskytujúce bohatú stravu využívali miestni hospodári dlhé roky na chov vysokoteľných jalovíc. Situácia sa však zmenila. Kooperácie padli. Tí novodobí sa preto sústreďujú na mliečnu výrobu. V jednom z najstarších poľnohospodárskych družstiev na juhu stredného Slovenska, ktoré prežilo najtvrdšie chvíle neľahkých roľníckych skúšok, bez (často špekulatívnych) organizačno-administratívnych zmien ako iné spoločnosti. Patrí k pilierom poľnohospodárstva Veľkokrtíšskeho okresu, k špičke banskobystrickej mliečnej ligy. Bez systémových zmien to však nešlo. Populárnych i tých menej, dotýkajúcich sa pracovných miest, produktivity a efektívnosti. Celé družstvo hospodáriace na 2 830 hektároch poľnohospodárskej pôdy, z toho vyše tisíc je lúk a pasienkov, dnes zamestnáva tridsaťštyri ľudí. Čistá živočíšna výroba dvanásť, z toho chov dojníc päť. V napredovaní Poľnohospodárskeho družstva Veľký Lom – Suché Brezovo je niekoľko medzníkov, ale ten najvýznamnejší sa spája s 12. októbrom 2009. Do prevádzky tu dali novú veľkokapacitnú maštaľ pre dojnice s modernou rybinovou dojárňou. To bol pravý cieľ našej návštevy tejto časti Podjavoria.

Úspešní v projekte
K hospodárskemu stredisku vo Veľkom Lome nás nasmerovala neveľká črieda kráv vracajúcich sa z paše. Ako sme sa dozvedeli neskôr od zootechničky Kataríny Pobočekovej, tie dojné zostávajú v maštali. Od 12. októbra s veľkým M. To zamenili staré, pochmúrne „heliosky“ za modernú presvetlenú a už z diaľky žiarivo žltú veľkokapacitnú budovu nového kravína. Nebolo ťažké ju nájsť. Stala sa dominantou celého strediska. Tabuľa na priečelí prezrádza, že financovať jej výstavbu s moderne vybavenou dojárňou, vrátane výkonnej poľnej techniky, pomohol Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka. Znútra i zvonka všetko vonia novotou. Pri našej návšteve tu ešte pobehovali montážnici z dodávateľskej firmy Lukron Zlín. Dolaďovali technológiu dojárne. Špičkovú technológiou, poznamenáva mladá zootechnička Katarína Kršiaková pri jej predstavovaní: „Dvakrát desať dojných miest so skupinovým odchodom, vpredu s čakárňou. Umožní nám zrýchliť dojenie, lebo v tej starej, s častými poruchami automatiky, sme mali len dvanásť strojov. Zásluhou špičkového softvéru môžeme pravidelne vyhodnocovať ranné aj večerné dojenie, kvalitu, zdravotnú stránku mlieka. Individuálne sledujeme každú dojnicu, čo umožňuje prijímať operatívne rozhodnutia zamerané na výživu, zdravotný stav...“ Práve nastal čas popoludňajšieho dojenia. Martin Šlauka poháňa kravy s plnými vemenami z čakárne: „Je to pre ne veľké zmena. Preto to ide v prvých dňoch ťažšie, ale naučia sa. Lepšiemu sa ľahšie privyká. Sú to inteligentné zvieratá. Väčšina z nich má aj svoje meno. Máme tu dokonca jednu, ktorá nám pomáha vyhľadávať rujné kravy. To je ona, Nymfomanka.“ Ukazuje na hlavu jednej z pre nás anonymného stáda slovenského strakatého plemena. Je to zmena aj pre ľudí. K lepšiemu. Čistejšie prostredie, bez pachu, teplá voda, teplo zabezpečované rekuperačnou jednotkou filtrujúcou a vracajúcou ohriaty vzduch späť do priestorov, recyklácia použitej vody... Nielen moderná, aj úsporná a šetrná technológia voči životnému prostrediu.

Dôraz na hygienu
V dojárni zatiaľ jeho manželka Eva Šlauková a Elena Lečková dokončujú pôdoj prvej dvadsiatky kráv. Robia potrebnú hygienickú očistu. „S týmto je v čase prechodu zo starých maštalí do novej viac práce. Kým sa nenaučia líhať si v boxoch s hlbokou suchou podstielkou a nie na chodbách, kde aj trúsia. Preto sú zatiaľ špinavšie,“ vysvetľuje Elena Lečková. Pri dojniciach má odrobených dvadsaťtri rokov. Eva Šlauková síce len tri, ale do tajov náročnej práce prenikla rýchlo. „Vyrástla som na dedine, pri zvieratách, ale v blízkosti kravy som nikdy nestála. Keď mi raz v piatok zootechnička Katka povedala, aby som si skúsila dojenie, netušila som, že v tom budem pokračovať nielen v nasledujúcu sobotu a nedeľu, ale nepretržite celé tri roky. Treba mať k tomu vzťah.“ Určite. Denne dvakrát podojiť 205 kráv si vyžaduje veľké sústredenie. „Ďalších päťdesiat je zasušených, čakajú na otelenie v pôrodnici,“ dopĺňa zootechnička Katka Kršiaková už na chodbe priestrannej, svetlej a vzdušnej novej maštale. „Tu na stredisku máme ešte aj teliatka. Tie najmenšie v plastových a drevených búdkach na mliečnej výžive, väčšie prechádzajúce na suchú sú v hangároch. Na stredisku v Suchom Brezove máme 165 jalovíc na obnovu stáda a 86 býčkov. Tie predávame po dosiahnutí hmotnosti 250 kilogramov. Kľúčové je pre nás však mlieko a táto nová maštaľ. Sústredili sme do nej všetky dojnice. Samostatne holšteinské čiernobiele plemeno s úžitkovosťou približne 7 100 kg ročne a slovenské strakaté, ktoré dáva o 2 000 kilogramov mlieka menej. Pripúšťaním jalovíc červenobielym holšteinom však chceme tento rozdiel znížiť.“ Prvé kroky v tomto smere už urobili. Nákupom chcú zvýšiť aj počet čiernobieleho holšteina. To prezrádza, že rast mliečnej úžitkovosti je v Poľnohospodárskom družstve Veľký Lom – Suché Brezovo výzvou pre budúcnosť.

Dojnice sú šancou Podjavoria
„Viacerí sa čudujú, že sme išli do takej obrovskej investície – takmer dva milióny eur – nový kravín, dojáreň, poľná technika – v čase najväčšieho prepadu cien mlieka,“ povedal nám jeho predseda Slavomír Backa. „Ale nedalo sa inak. Príprava takejto investície je dlhodobá. Koniec koncov, staré priestory už dosluhovali. Ich potenciál bol pre ďalší rast úžitkovosti vyčerpaný. Vysoko produktívne zvieratá musia mať pri ustajnení, dojení pohodu, bezstresové prostredie. Tu, v novom, to dosahujeme. Čakali sme, že v prvých dňoch prechodu zvierat do novej maštale nepustia mlieko. Výsledok je nad očakávanie dobrý. I pri tom strese z noviniek zostali na predchádzajúcej úrovni v dennej dojivosti. Preto veríme, že nasledovať bude už len rast. A čo sa týka optimálnosti načasovania investície? Všetci veríme, že nákupná cena mlieka sa vráti na úroveň garantujúcu ziskovosť jeho výroby. Inak to ani nemôže byť. Potom táto investícia určite potvrdí svoje opodstatnenie.“ Nemôžeme mu nedať za pravdu. A vôbec, ustupovať už slovenskí farmári nemajú kam. Ako by sme zabezpečovali udržiavanie krajiny s optimálnym reliéfom, zatrávnením a s takým riedkym osídlením, ako je aj pod Javorím, ak by sme odtiaľ vyhnali hovädzí dobytok? V tomto sa nemôžeme prispôsobovať tlaku iných krajín. Tu si musíme presadiť svoje. A tak aj keď Byco, maskot družstva – mladý býček, ktorý prišiel vo Veľkom Lome na svet v deň aj hodinu otvárania novej veľkej investície, ako nám pri jeho kŕmení prezradila ošetrovateľka Eva Cinkotová, sa tu dlho nezohreje, silné stádo dojníc s vysokou úžitkovosťou, kvalitným mliekom by malo mať v tejto časti Krupinskej planiny svoje stále miesto.

Autor článku: Roman Grebáč
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 44/2009