Súčasná situácia v chove jelenej zveri

Jelenia zver bola v poslednom decéniu 20. storočia najviac postihnutá zmenami. Transformovali sa poľovné revíry a utlmovala poľnohospodárska výroba v horských a podhorských oblastiach. Pritom jelenia zver je pilierom nášho poľovného hospodárstva a významným druhom ovplyvňujúcim početnosť veľkých šeliem, najmä vlka a čiastočne aj rysa a medveďa. „U jelenej zveri došlo na prelome tisícročia k výraznému zníženiu početných stavov, podstatnému zhoršeniu vekovej a sexuálnej štruktúry populácie, čo vyústilo do výrazného zníženia jej trofejovej kvality. Dokonca v roku 2000 ulovili na Slovensku len jedného zlatého jeleňa,“ hovorí Jozef Ciberej zo Slovenského poľovníckeho zväzu.

Kmeňové stavy a produkcia zveri
Cieľový stav 20-tisíc jedincov uvedený v Koncepcii rozvoja poľovníctva na Slovensku do roku 2010 je nereálne nízky. Za ostatné štyri roky bol priemerný ročný úbytok jelenej zveri 15 054 kusov. „Z toho môžeme predpokladať, že v jarnom kmeňovom stave, ak by mal mať optimálnu sociálnu štruktúru, musí byť približne 19-tisíc jeleníc, 19-tisíc jeleňov a 9 500 jelenčiat. Ak predpokladáme, že v jarnom kmeňovom stave máme 47 500 jedincov a uvažujeme s ročnou pri rodzenou mortalitou 20 percent, potom by ročný úlovok predstavoval okolo 15-tisíc kusov. To by bol z pohľadu lesného hospodárstva, ale aj poľovníctva asi optimálne únosný, respektíve normovaný kmeňový stav pre Slovensko,“ vysvetľuje Jozef Ciberej. Hlavným a pretrvávajúcim nedostatkom v štruktúre lovu v našich revíroch je, že sa loví viac jeleňov, ako jeleníc a príliš málo jelenčiat. „Naším cieľom nesmie byť silná prevaha jeleníc kvôli vyššiemu prírastku alebo myšlienky, že jelene za samicami prídu od susedov. Cieľom chovu jelenej zveri nie je len produkcia diviny, ale predovšetkým chov silnej a zdravej zveri v primeranej početnosti a hustote, v správnej sexuálnej a vekovej štruktúre, ktorá bude produkovať čo najväčší počet silných trofejí,“ hovorí Jozef Ciberej. Sila trofeje, respektíve parožia, je zároveň odrazom kvality vonkajšieho a vnútorného prostredia zveri.

Farmový chov jelenej zveri
Mäso z diviny je z dietetického hľadiska veľmi hodnotené, a to najmä vďaka vysokému obsahu bielkovín. „Divina má nízky obsah tuku a je bohatá na bielkoviny. Mladé jedince so živou hmotnosťou približne 60 kilogramov majú obsah tuku priemerne 6 percent. Je to podstatne menej v porovnaní s ovcami, ktorých mäso obsahuje 25 percent tuku, či hovädzím dobytkom, ktorého obsah tuku sa pohybuje na úrovni až 40 percent,“ hovorí Matúš Rajský z Centra výskumu živočíšnej výroby v Nitre. Vďaka týmto vlastnostiam sa stala divina atraktívna pre mnohých konzumentov. No vďaka tomu, že je veľmi drahá, stáva sa pre mnohých aj nedosiahnuteľná. Na uspokojenie trhu s divinou by povinný odstrel nestačil pokryť dopyt, a tak boli zriadené farmové chovy. Vďaka dotačnej politike sa aj toto odvetvie stalo pre farmárov v zahraničí lukratívnym a ziskovým. „V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bol jeleň lesný početným druhom v Škótsku, cena za jeho mäso bola výhodná a export sa orientoval najmä na Nemecko. Chov oviec v horských a podhorských oblastiach Škótska, hoci intenzívne dotovaný, nebol ziskový,“ hovorí John Fletcher z Britskej asociácie chovateľov jeleňovitých o prvotných dôvodoch vzniku farmových chovov. Súbežne jeleniu zver doviezli zo Škótska na Nový Zéland, pričom ceny za zverinu boli vďaka dopytu z Nemecka vysoké, kým cena za mäso oviec bola nízka. Rovnako ako v Škótsku, aj na Novom Zélande vznikali farmové chovy jelenej zveri. „Hoci toto úsilie bolo pôvodne orientované na produkciu zveriny, v priebehu rokov 1970 až 1980 rástla požiadavka na nezrelé parožie v lyku, ktoré sa využívalo v tradičnej medicíne v Kórei. Tým sa otvoril nový zdroj príjmov pre začínajúcich farmárov,“ vysvetľuje ďalšie možnosti podnikania v oblasti chovu jeleňovitých John Fletcher. Neskôr sa však vo Veľkej Británii a v časti západnej Európy stalo zrezávanie nezrelého parožia problematickým z hľadiska welfare (pohody) zvierat. Preto sa britskí farmári preorientovali len na produkciu mäsa. Postupne sa rozvíjali farmy aj v Dánsku a Nemecku.

Farmy na Slovensku sú v plienkach
Hlavnými producentmi zveriny jeleňovitých sú Nový Zéland, Čína a Rusko, ktoré pokryjú 75 percent z celosvetového trhu. „Nový Zéland vyváža ročne 35-tisíc ton zveriny do severnej a západnej Európy. Na Novom Zélande je registrovaných viac ako štyritisíc fariem, od malých rodinných - do 50 hektárov, až po veľké farmy s rozlohou 600 až tisíc hektárov. V Európe sú najvýznamnejšími producentmi Nemecko, Španielsko a Veľká Británia. Na vzostupe sú farmy v Českej republike, Poľsku a Maďarsku,“ približuje situáciu v oblasti farmového chovu jeleňovitých Matúš Rajský. Podľa jeho slov je na Slovensku dostatočne veľký priestor na rozvoj tohto odvetvia. „V súčasnosti oficiálne existujú iba štyri farmy, spolu s výmerou približne 230 hektárov. Pritom v obchodných reťazcoch na Slovensku sa predáva zverina zo zahraničia. Jednou z možností alternatívneho využitia pôdy je zvýšenie produkcie zveriny jeleňovitých z fariem,“ zhrnul na záver možnosti ďalšieho podnikania na pôde Matúš Rajský.

Autor článku: Kristýna šmehýlová
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 48/2009