Slušovice - symbol úspechu, alebo zla?

Družstevný agrokombinát Slušovice bol výstavnou skriňou československého poľnohospodárstva. Po novembri 1989 sa však „slušovický zázrak“ začal rozplývať. Kam sa podel obrovský majetok? Bývalý predseda Družstevného agrokombinátu Slušovice František Čuba prehovoril. - I.časť

Keďže už uplynula takmer dvadsiatka rokov, pripomeňme si najprv Slušovice, mestečko na moravskom Valašsku z konca 80. rokov minulého storočia. Široká štvorprúdová cesta, veľké obchody, pripomínajúce dnešné supermarkety plné kvalitných potravín domácej aj zahraničnej produkcie, čerstvého ovocia a zeleniny po celý rok, zahraničných textílií a spotrebného tovaru... Bytovky, ktoré postavil agrokombinát pre svojich zamestnancov... Celkom 7-tisíc ľudí s nadpriemernými platmi, ktorí sa rekreovali za devízy v zahraničí... Najmodernejšie poľnohospodárske technológie, nadštandardné výsledky v poľnohospodárskej aj pridruženej výrobe, najnovšie postupy v chove hospodárskych zvierat aj pestovaní obilia, kukurice a zeleniny, lákali našincov aj spoza hraníc prísť si pozrieť ten zázrak. Slušovice zarábali milióny. Predsedu Družstevného agrokombinátu (DAK) Slušovice FRANTIŠKA ČUBU jedni obdivovali ako novodobého Baťu, druhí ho nazývali mafiánom, ktorému kryl chrbát komunistický aparát. Od roku 1963 staval na nohy neefektívne slušovické družstvo. V čase najväčšieho rozkvetu združoval agrokombinát 21 obcí, vyrábal počítače, mal silnú stavebnú výrobu a vlastnil lietadlá. Tržby dosiahli neuveriteľných 7 miliárd korún. Pretože vtedy boli Slušovice akési laboratórium socializmu, či model kapitalizmu, zdalo by sa, že zmena režimu agrokombinátu prospeje. Opak však je pravdou. Zlikvidoval sa. Bol vraj symbolom zla, aj v totalite, aj v novej ére Československa. Prečo? Odpoveď na túto otázku chcú poznať mnohí Česi aj Slováci. Možno vnesieme viac svetla do tajomna, ukrytého takmer dvadsať rokov.

Prečo odmietate novinárov?
Lebo o mne a o Slušoviciach zverejnili od roku 1990 desiatky informácií, ktoré sa nikdy nestali a nikto z nich sa mi doteraz neospravedlnil. Tie informácie nás očierňovali a zanechali vo verejnosti nepriaznivý dojem. Potom si proti nám dovolil ktokoľvek čokoľvek. Novinári sa tak šírením nepravdivých informácií podpísali aj pod pád DAK Slušovice.

Môžete pomenovať niektoré tie kroky?
O slušovickom agrokombináte sa po novembri 1989 zverejnilo, že sme neodviedli dane štátu z troch miliárd zisku. Táto informácia nie je pravdivá. Vznikla sfalšovaním revíznej správy. Išlo o revíziu účtovných dokladov, ktorú na základe oznámenia našich neprajníkov vykonali odborníci z Prahy. Vzápätí médiá zverejnili informáciu, že sme okradli štát na daniach.

Ale vy ste napokon takéto obvinenie na súde vyvrátili...
Toto obvinenie bolo mnoho ráz zverejnené. Nik však nemal odvahu predložiť ho na súde.

Za celé tie roky? Presnejšie, ani raz počas devätnástich rokov?
Nie. Bola to účelová hra zo strany politikov, aby sa zdiskreditoval náš podnik a dokázalo sa, že slušovický agrokombinát plodil zlo.

Československý prezident Václav Havel v lete 1990 na jednom z mítingov hovoril o „krajne temných slušovických žilkách“...
... po tomto prejave som sa vzdal funkcie predsedu slušovického agrokombinátu. Po jeho rozdelení ma však väčšina ľudí slušovickej časti zvolila za predsedu dozornej rady.

Vráťme sa k tým trom miliardám. Ako sa podľa vás dopracovali k tomuto číslu?
V roku 1989 boli ročné tržby agrokombinátu takmer 7 mld. korún. Náklady 6 mld. 200 mil. a zisk 800 mil. korún. Revízne orgány k zisku, ktorý sme reálne vykázali, prirátali vnútropodnikové tržby vnútropodnikových jednotiek, ktoré medzi sebou navzájom obchodovali. Napríklad – živočíšna výroba kúpila od rastlinnej krmivo. Aj zaplatili. Tržba rastlinnej výroby bola v tomto prípade 100 miliónov korún a náklady živočíšnej výroby tiež 100 miliónov korún. V rámci agrokombinátu to bola nula. A to je iba jeden z príkladov vzájomného obchodovania medzi organizačnými jednotkami. Revízna komisia vzala do úvahy tržby rastlinnej výroby za predané krmivo, ale náklady živočíšnej výroby na kúpu krmiva nechala bokom. Keďže sa vnútri agrokombinátu bežne obchodovalo, vo všetkých prípadoch revízna komisia vybrala iba tržby a vyšlo jej, že zisk agrokombinátu bol vyšší, ako sme uviedli. Napokon o 1 mld. 300 mil. korún navýšili zisk, ktorý podľa ich rátania bol nie 800 miliónov, ale omnoho viac – 2 mld. 100 mil. korún.

To ale nie sú 3 miliardy...
My sme kúpu drobných a krátkodobých predmetov (DKP) dávali do spotreby. Revízna komisia však všetky DKP za 500 mil. korún vyňala z nákladov, nechala iba za 100 mil. korún a zvyšných 400 mil. rozdelila na ďalšie 4 roky. Tým vlastne umelo znížila náklady v danom roku o 400 mil. korún. Pričlenili sa k tomu vraj ďalšie prehrešky v účtovníctve. V konečnom dôsledku, revízna komisia zmenila, ja hovorím, že účelovo sfalšovala, ekonomické výsledky agrokombinátu.

Naznačujete, že skreslenie vašich ekonomických výsledkov bol prvý krok k pádu Slušovíc?
Áno. Informáciu o tom, že sme okradli štát o 3 miliardy korún, som čítal v novinách ešte pred dvoma mesiacmi. Pritom je to totálna nepravda.

Bolo na vás podaných mnoho trestných oznámení, medzi nimi aj také, ktoré vás obviňujú z daňového podvodu, hospodárskej kriminality... Po rokoch procesov vás však súd zo všetkých obvinení očistil...
Vo verejnosti som však „vďaka médiám“ zostal neprijateľnou osobou. A tak kvôli skresľovaniu informácií odmietam s novinármi hovoriť.

Dotklo sa vás to? Urazilo, preto ste začali hádzať všetkých novinárov do jedného vreca?
Nie. Nič sa ma nedotklo, nič ma neurazilo. Považujem však za nespravodlivé, že sa agrokombinát Slušovice zlikvidoval takýmto spôsobom.

???
Mnohé veci, ktoré sa dnes odporúčajú pre rozvoj poľnohospodárstva, sme robili už v tom čase. Mali sme 20-30-ročný náskok. Vyrábali sme bioenergiu, boli sme najväčším producentom embryí na svete, vyrábali sme počítače... Chceli sme, a už sme to mali premyslené, obrábať pôdu bez toho, aby sme jej ublížili. Ten náskok bolo treba zlikvidovať.

To mi pripomína honbu na čarodejnice...
Tak nejako to aj bolo.

Slušovice boli vraj preto na výslní, lebo ich podporovali komunisti. Povedzte, po rokoch, je pravda, že vás dotovala komunistická strana?
To je nezmysel. Odpoviem nepriamo a budem citovať z knihy, ktorá vyšla pod názvom „Víťazi a porazení“. V nej Zdeněk Hoření, šéfredaktor Rudého práva spomína: „V redakcii sme mali taký systém, že sme na konci roka spísali témy, ku ktorým sme počas roka nemali prístup. Napríklad o aidse či iných problémoch, ale boli to aj Slušovice. Všetci sme boli za to, dostať Slušovice ako tému do novín. Túto úlohu som mal splniť ja. Šiel som za Fojtíkom (tajomník pre ideológiu), ten povedal – „jo, ale zeptej se tajemníka Pitry“ (tajomník pre poľnohospodárstvo). Aj ten povedal „jo, ale zeptej se Husáka“. S Husákom som hovoril 25 minút. Nedôveroval vnútornému rozhodovaniu v DAK Slušovice. Bolo iné, ako v ostatných poľnohospodárskych podnikoch. Zaujímali ho najmä finančné zdroje, ktoré boli, samozrejme, veľmi dôležité pre každú výrobnú jednotku. Pozrel som sa na hodinky a vravím si: „Túto bitku som prehral.“ Husák napokon povedal: „Dobre, pokúste sa o to, ale tlačte toho Čubu ku stene.“ Volal som do redakcie, že máme povolenie napísať o Slušoviciach.“ Neskôr však Husák povedal, že keď boli u mňa v Slušoviciach, vraj na mňa tlačili málo, lebo nezistili, odkiaľ máme peniaze. Husák nám nefandil, ale nikdy nám neublížil. Keď ÚV KSČ nevedelo, odkiaľ máme peniaze, ako nás teda mohli podporovať?

A odkiaľ ste mali peniaze?
Z legálnych zdrojov. Robili sme iba to, čo nám umožňovali zákony. Ak niečo zákon nezakazoval, neznamenalo to, že to nemáme robiť. Uvediem ešte iný konkrétny príklad: Chceli sme v Slušoviciach vybudovať štvorprúdovú cestu. Na ňu sme – oficiálne – dostali od štátu 100 mil. korún. Lenže tieto peniaze prišli najprv na kraj. Kraj si nechal 40 miliónov. Zvyšok šiel na okres. Ten si nechal 60 miliónov korún. Do Slušovíc už neprišla ani koruna. Cestu sme síce vybudovali, ale zaplatili z našich peňazí. Keď sme sa ohradili, trvali na tom, že sme mali najskôr navýšiť zisk o 200 mil. korún, z toho 100 mil. odviesť štátu a 100 dať na cestu. Aj toto kontrolovala revízna komisia po novembri. Zrejme boli presvedčení, že sme to tak urobili, a tak nám v účtovníctve chýbalo, podľa nej, 100 miliónov korún.

Odkiaľ ste mali devízové prostriedky, ktoré klali oči komunistom, neskôr aj ponovembrovej garnitúre?
V bývalom Československu platili zákony, ktoré nám umožňovali získať devízy. Lebo, ak sme robili obchody so zahraničím, podľa zákona sme si mohli časť devíz nechať. Mali sme vytvorenú svoju vlastnú organizáciu, Slušovice export, so sídlom v Bratislave. Existoval podnik zahraničného obchodu KOOSPOL so samostatnými obchodnými skupinami. Jedna z nich bola slušovická. Šéf bol z KOOSPOL-u a 6 pracovníkov boli Slušovičania. S nimi sme mali zmluvu, že nám budú dávať devízový podiel a ten bol rôzny – 10, 20, 30 či 50 alebo 100 %. Sto percent sa týkalo kooperácií a Slušovice mali 16 kooperačných zmlúv. Kooperačné zmluvy vtedy podľa československých zákonov umožňovali, že kto vyviezol devízové prostriedky, mohol podľa tejto zmluvy v príbuznom odbore doviezť produkty naspäť. Slušovice produkovali mliečne teľatá, vyvážali ich do Rakúska a z Rakúska sme za devízy doviezli osivo kukurice. To je iba jeden príklad. Teda, kto chcel, mohol mať devíz, koľko chcel, mohol si vytvoriť svoju filiálku, mohol spolupracovať s podnikmi zahraničného obchodu, atď. Bol v tom však jeden háčik. Keď sme si chceli dať schváliť zmluvu o kooperácii, tak na to bolo treba v tom čase získať 23 súhlasov. Medzi nimi napríklad súhlas ministerstva poľnohospodárstva, odboru zahraničného obchodu, potom ešte odboru živočíšnej výroby... Napokon bolo treba súhlas federálneho ministerstva poľnohospodárstva, Štátnej plánovacej komisie, KOOSPOL-u, plemenárskeho podniku... Získať ich nebolo jednoduché. Vyrátali sme, že to znamenalo 96-krát vstúpiť do rôznych kancelárií. A tak sme vytvorili tím, ktorý nerobil nič iné, iba naháňal pečiatky v tých kanceláriách. Teda, všetko bolo úplne regulárne a legálne.

Ale prečo ste o tom nehovorili takto otvorene, keď sa na vás začali valiť trestné stíha- nia? Keď vás začali obviňovať, že Slušovice podporovala komunistická strana, že mali akési vymoženosti, ktoré nikto iný nemal...
My sme o tom hovorili, vysvetľovali, ale nikto to nechcel počúvať a médiá to nezverejňovali. Zverejňovali iba jednu kauzu za druhou, čo ani kauzy neboli a naštrbili meno Slušovíc.

Kvôli čomu boli Slušovice tŕňom v oku komunistickej strany?
Slušovice neboli tŕňom v oku komunistickej strany, ale niektorých ľudí. Kvôli tomu, že nevedeli, odkiaľ máme peniaze. Chodili k nám exkurzie zo Západu, aj z Československa. Občas som sa priplichtil k nim, mnohí ma nepoznali, a tak som napríklad pri zahraničnej linke na zeleninu, ktorú sme kúpili legálne za legálne zarobené devízy, začul, ako sa družstevníci pýtajú svojho predsedu: „Predseda, prečo my nemáme také stroje?“ A ten im odpovedal: „Keby sme dostávali toľko peňazí od štátu, ako dostávajú Slušovice, mali by sme sa omnoho lepšie. Sem sa pchajú peniaze vrchom aj spodkom.“

Bola to pravda?
Nebola.

Slušovice boli výstavnou skriňou. Republika v republike... na začiatku 90. rokov už ako opustená planéta... Vraj vedenie agrokombinátu jednotlivé organizačné jednotky sprivatizovalo, rozdelili ste si majetok a peniaze. Vzniklo 42 firiem...
... pravda, vzniklo toľko firiem, ako hovoríte, nič sme neprivatizovali a nič sme si nerozdelili. Vôbec nie. Bolo nasadených zhruba 500 ľudí, ktorí mali za úlohu zlikvidovať Slušovice. V roku 1990 prišla do Slušovíc prvá kontrolná a revízna skupina, ktorá mala niečo nájsť. Ustanovili ju vtedajšie revolučné strany. Ale nič nenašli také, čo by mohlo byť príčinou, aby sa mohli Slušovice zlikvidovať. Našli podľa nich tieto nedostatky: Slušovice majú čierne stavby.

... bola, či nebola to pravda?
Je to pravda. Ďalej, že Slušovice nakupovali zahraničné automobily a nemali súhlas Štátnej plánovacej komisie. Ale súhlas sme nemuseli mať, kupovali sme to za vlastné devízy. Napokon pri kontrole jednej inventúry zistili, že skladníkovi chýbalo 7-tisíc korún a jeho nadriadená účtovníčka mu povedala: „Máš tam manko, vyrovnaj to tým, že napíšeš, že si odobral Pepsi coly za 7-tisíc. A vyrovnaj to.“ Napísali, že sme to mali nahlásiť útvarom činným v trestnom konaní. Summa summarum – v podstate nezistili žiadne prehrešky.

Veľkú časť agrokombinátu tvorila pridružená výroba. Dnes mimochodom ide Európskej únii o to, aby poľnohospodárske firmy diverzifikovali svoju činnosť. Inými slovami – venovali sa aj iným, nepoľnohospodárskym aktivitám, ako sú služby na vidieku, respektíve iná výrobná činnosť... Mnohí vravia, že diverzifikácia nie je nič iné, ako bývalá klasická pridružená výroba v družstvách.
Mnohé veci, ktoré sa dnes začínajú odporúčať, agrokombinát realizoval dávno.

Prečo ale mnohí súčasní slovenskí aj českí poľnohospodári nevedia, ako na to?
Tých dôvodov je veľa. Veľkú vinu majú samotní poľnohospodári. V tom, že prijali systém, ktorý im odporučili amatéri.

Kto sú to tí amatéri?
Tí, ktorí sa nevyznajú v poľnohospodárstve a rozhodujú o ňom. Potom sú to finančné suchoty v poľnohospodárstve. Budem konkrétny. Zoberme si do rúk produkt, ktorý stojí 100 korún. Podiel poľnohospodára na cene je 12 korún. V roku 1937 bol podiel poľnohospodára z ceny produktu 61 %. Dnes iba 12%. To preto, že si z ceny produktu odkrajujú iní. Povedzme – partneri, ktorí robia určitú časť činnosti. Ale ak prevezmú tú určitú časť činnosti, k tomu si prirátajú nielen náklady a zisk, ale aj ďalšiu finančnú čiastku, ktorá je vyššia ako ten zisk, ktorý im prináleží. Potom dochádza k tomu, že poľnohospodárstvo niekto neustále osekáva, a tí druhí sa majú dobre. Ak to takto pôjde ďalej, dá sa odhadnúť, že v roku 2015 budú mať poľnohospodári iba 8-percentný podiel na cene produktu, podniky vstupu 35 %, spracovateľské organizácie 32 % a obchodné 25%. Také sú prognózy pre poľnohospodárstvo vo svete. Aby sa poľnohospodárstvo rozvíjalo, musí si zvoliť jednu z dvoch možných ciest. Jednou je napríklad to, že veľké potravinárske organizácie prevezmú celú poľnohospodársku činnosť. Tou druhou – že poľnohospodári si vytvoria spoločné organizácie a budú svoju produkciu finalizovať. Takouto cestou ide napríklad poľnohospodársky podnik Trhový Štepánov pri Vlašimi pod Benešovom, ktorý má nielen vlastnú poľnohospodársku výrobu, ale má aj svoj bitúnok a 150 predajní po celom Česku. Okrem toho majú svoju základňu, aj výrobňu krmív. Jednoducho – ide o komplex činností, ktoré im prinášajú tri a pol až 4 mld. korún tržieb ročne. Nepredávajú obilie, ale ho spracovávajú vo forme krmív na mäso, alebo prostredníctvom múky na chlieb a pečivo.

Opäť sa pýtam. Rozdelili ste bývalý agrokombinát privatizáciou na 42 firiem?
Nie. Agrokombinát rozdelili iní, my sme len spočítali, koľko vzniklo nových firiem.

pokračovanie rozhovoru s Františkom Šubom

Autor článku: Soňa LUDVIGHOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 7/2008