Rakúšan na slovenskej farme

Na Počúvadle sa sneh vždy udrží. Stačí zopár metrov a vynorí sa úžasná pocukrovaná scenéria s jazerom. No nevymyslíte niečo, čo by sem prilákalo aj turistov?

Sedíme vo veľkej jedálni hotela na Počúvadle so skvelým výhľadom, opäť na jazero, lepšie povedané, na jeden z tunajších tajchov. „Na farmu pôjdeme neskôr, dnes je chladno, najprv by sme sa mohli porozprávať tu,“ navrhuje manažérka hotela a tak trochu aj biofarmy Michaela Makovínyová. Tento hotel bol kedysi postavený ako odborárska zotavovňa pre baníkov. Keď padli bane, stratil svoju funkciu, bol na predaj. Rakúšan Franz Weingartshorfer ho kúpil. V štyridsaťpäťke sa stal hotelierom, a to ešte netušil, že v päťdesiatpäťke začne farmárčiť na Slovensku. „Keď sa hotel trochu zabehol, chceli sme prejsť na biokvalitu. Mali sme kontakty s bývalým družstvom z Počúvadla a chceli sme s nimi spolupracovať. Majiteľ im vysvetlil, ako by bolo treba dobytok chovať, a dúfali sme, že to vyjde. Po mesiaci prišli, že idú do konkurzu,“ vysvetľuje Michaela Makovínyová. Nechceli, aby družstvo celkom padlo a aj to dobré v ňom sa rozpredalo, tak sa ho rozhodli kúpiť.

Čo osud chcel?
Franz Weingartshorfer priznáva, že bolo v katastrofálnom stave a stále bojujú. Síce po päť a pol roku ho už ako-tak postavili na nohy, ale stále nie sú „za vodou“. „Nemali sme ružové okuliare, ale že to bude až také drastické, to sme neočakávali. Boli tam miliónové dlžoby, my sme ich museli zaplatiť a nezostali peniaze na rozvoj. Ale dali sme sa na boj a musíme bojovať ďalej,“ hovorí šéf a napriek všetkému sa usmieva. Biofarma je totiž jeho „srdcovkou“. Poľnohospodárstvo sa podľa neho nedá robiť len pre biznis, podstatné je robiť ho s láskou. Vie, o čom hovorí. Vyrastal na farme svojich rodičov, kde sa naučil všetko, čo potreboval.
Po pôvodnom družstve zostalo na Počúvadle zopár budov, ale žiadne zvieratá. Tých 130 kráv v zúboženom stave radšej predali, i keď len za 12 korún za kilogram. „Začínali sme od nuly. Zaobstaral som si z Rakúska škótsky dobytok highland, dokúpili sme prvé stádo oviec a ďalšie zvieratá – prasce, morky, zajace, sliepky... Na dobrej farme musí byť celý sortiment zvierat a ráno musí kikiríkať kohút,“ vysvetľuje Franz Weingartshorfer. I keď má teraz zimnú farmársku „dovolenku“, rozmýšľa nad tým, ako ďalej. „Viete, naším najväčším problémom, čo sa týka biofarmy, je legislatíva. Šéfovi nejde do hlavy, že v Rakúsku môže fungovať rodinná farma, ktorú podporuje štát a región, dostane dotácie, aby prežila, a na Slovensku máme toľko prekážok – rôznych hygienických, veterinárnych, byrokratických noriem, že je to až na neuverenie,“ dopĺňa Michaela Makovyniová. Pôvodný plán bol totiž biofarmu dať rýchlo do poriadku a začať vyrábať z toho, čo sa tu dopestuje a dochová tzv. predajom z dvora. Najprv boli po inšpiráciu v Rakúsku. Malé farmy na jednom dvore robili všetko – od porážania po predaj. Tu mali zámer vybudovať čosi podobné. Ale narazili na príliš prísne normy.

Vraj sa stratil projekt...
Podľa rakúskeho vzoru, že na jednom dvore sa dá urobiť všetko, navrhli hospodársku budovu s malou porážkarňou, opracovňou, výrobňou a predajňou. Projekt približne za 16 miliónov korún. Z vlastného vrecka ho už financovať nemohli, bývalé družstvo zhltlo, čo sa dalo. Hospodárska budova spĺňala všetky normy Európskej únie, na tom si dal majiteľ záležať. „Napriek tomu, že sme v rovnakej Európskej únii ako Rakúsko, bolo ťažké to prebojovať. Chodila som po úradoch a zarážajúce bolo, že na hygiene aj veterine sa stále správali, akoby sme boli obrovské družstvo a nič medzi ním a samostatne hospodáriacim roľníkom neexistuje. Nakoniec nám projekt schválili,“ spomína Michaela Makovyniová. Potom požiadali o podporu z únie. Projekt prešiel, a tak čakali. V roku 2005, keď sa nič okolo neho nedialo, začali vyvolávať na ministerstvo. „Vraj náš projekt niekde stratili,“ hnevá sa aj teraz. Potom sa niekde zázračne našiel, prešiel a v decembri 2007 ich vyzvali na podpis zmluvy. „Uznajte, od septembra 2004! A to sme mali do júna 2008 postaviť hospodársku budovu! Veď to sa nedalo stihnúť,“ dodáva manažérka. Posledná inštancia, ktorá im mohla pomôcť, boli banky. Slovenské chceli veľa záruk, všade videli riziká. „Potom k nám prišiel na dovolenku bankár z Rakúska, ukázal som mu farmu, hotel, povedal som mu vízie. Povedal, že by nám dal úver, ale v Rakúsku,“ smutne konštatuje majiteľ farmy.

Nie je krava ako krava
Franz Weingartshorfer plný nefalšovanej radosti ukazuje svoje zvieratá. Všetkým sa prihovára menami, diskutuje s nimi. Malé prasiatka pobehovali po celom chlieve, kone sa voľne pohybovali po dvore, vonku bolo aj stádo škótskeho dobytka. Franz Weingartshorfer vysvetľuje, že o stravu zvierat veľmi dbá, je to totiž základ pre dobré biovýrobky. Pre hovädzí dobytok má vysiatu zmes ovsa a červenej ďateliny, aby si aj v zime mohli pochutiť. Na prilepšenie dostanú jablká plné vitamínov. „Samozrejme, pri takejto zdravej strave nemôže dobytok priberať toľko, ako keď sa prikrmuje. Moje prasce alebo jalovice dosiahnu hmotnosť tých z „rýchlovýkrmu“ za raz taký dlhý čas. Z toho logicky vyplýva, že kilogram mäsa nemôže stáť rovnako. Pri 40 korunách za kilo sa to jednoducho nedá zvládnuť,“ zachmúrene vysvetľuje šéf farmy. Takisto je to aj s mliekom. Jeho kravy nadoja denne maximálne do sedem litrov, keď si spočíta náklady na personál a odpočíta sumu za výkup mlieka, je v čistom mínuse 150 korún na kravu. Pritom mlieko od takto špeciálne kŕmených kráv sa v Rakúsku vykupuje za sumu vyššiu približne o 25 centov, ako ostatné mlieka.
Výrobky z farmy zatiaľ predávať nemôžu, ale rozpočet sa snažia vylepšiť predajom živého dobytka. Naposledy ponúkali až tri mesiace 20 krížencov slovenského strakatého dobytka so škótskym. „Výkupcovia hľadali na tom dobytku len chyby, nakoniec sme ho predali do bývalej Juhoslávie za 40 korún za kilo. Potom nám volali, či ešte nemáme, že by kúpili, lebo vraj mäso bolo fantastické,“ opisuje zdĺhavý predaj Michaela Makovyniová.
Hydina dostala „kancelárie“, miestnosti, ktoré mali pôvodne slúžiť správcom družstva. Na Počúvadle sa pýšia sliepkami, ktoré nesú zeleno- modré vajíčka. Sliepky nemajú hrebeň a chocholúšik, aby im nezamrzli. V sezóne, od mája do októbra, je Franz Weingartshorfer na farme takmer stále. Má iba štyroch zamestnancov a on sám robí prácu hneď za niekoľkých. S budovaním biofarmy si pomáhal a pomáha, ako to len ide. „Stále hľadáme možnosti, ako ušetriť náklady a prežiť,“ dodáva. Pár traktorov, staršie typy, niekoľko hodín viezol z Rakúska. Na biopolia kúpil špeciálny traktor na bionaftu, pestuje osivo, raž, pšenicu, jačmeň, repku... Napriek tomu, že už je takmer domáci, stále mu nejde do hlavy, ako to, že Slovákom je tak trochu jedno, čo jedia. „Aj keď vyrábate biovýrobky, máte problém s následným reťazcom. Napríklad, keď chcem moju kravu zabiť, musím ísť na najbližší bitúnok 60 km. Okrem toho, že je to neekonomické, je to aj scestné porážať klasickým spôsobom zviera, ktoré by sa malo zabiť šetrne, aby to neovplyvnilo kvalitu mäsa,“ vysvetľuje majiteľ farmy.

Po rakúsko-slovensky
Keď začínal Franz Weingartshorfer na Počúvadlianskom jazere s hotelierstvom, nevedel, do akých rozmerov sa to vyvinie, ale jedno mu bolo jasné. Hosťom nemôže ponúknuť len stravu a ubytovanie. Pre väčšinou rakúsku klientelu pripravujú rôzne programy v okolí hotela, ale aj na biofarme. „Spolupracujeme s tunajšími obcami Badaňou, Klastavou a Počúvadlom. Pripravujú pre nás rôzne programy. Hosťom ukazujeme staré remeslá, tradície. Pravidelne mávame stavanie mája, vynášanie moreny, dožinkovú slávnosť, festival na slame,“ rozpráva Michaela Makovínyová. Na biofarme urobili z bývalej silážnej jamy spoločenskú miestnosť. Hostia sú spokojní, pretože takéto niečo už v Rakúsku takmer vymrelo. Nedávno vymysleli kúpeľ v sene z byliniek, ktoré pestujú na jednej zo svojich lúk. Keď sa skosia, dajú sa do drevených kadí. Vhupnúť do nich je vraj nielen zážitok, ale aj liek na imunitný a cievny systém, fungujú aj proti reume. Najstaršia vyznávačka senného kúpeľa má 92 rokov a podľa jej slov ju vraj vždy veľmi vzpružil.

Autor článku: Bela LISÁKOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 33/2008