Krava na Slovensku – vyhynutý druh?

Počty hovädzieho dobytka sa znižujú a klesá aj spotreba hovädziny. Likvidácia chovov a dovoz potravín zo zahraničia nás robí nesebestačnými, hoci Slovensko je poľnohospodárskou krajinou. Pritom našim poľnohospodárom by nerobilo problém nielen nakŕmiť celú krajinu, ale produkty vyvážať aj do zahraničia. Máme podmienky, kapacity, odborníkov, ale niečo predsa len chýba... Pokles hovädzieho dobytka na Slovensku je alarmujúci. Ešte v roku 1989 sme mohli z našich maštalí počuť bučanie vyše 1,6 miliónov kráv. Dnes? Dnes zívajú maštale prázdnotou. Počty zvierat sa znížili na jednu tretinu a podľa štatistického úradu SR evidujeme 492-tisíc kusov hovädzieho dobytka. Osobitnú kategóriu tvorí chov mäsových plemien. Jeho história nie je dlhá, ak sa však bude naše poľnohospodárstvo uberať ďalej nastaveným smerom, zrejme sa aj táto krátka história rýchlo skončí. Prvá vlna rozvoja chovu hovädzieho dobytka mäsového typu na Slovensku sa datuje od roku 1974. Vtedy k nám bolo dovezených prvých sto kusov plemena Hereford. Druhá etapa rozvoja nastala v roku 1990. Počet plemien sa rozšíril a dodneška sa ustálil na počte jedenásť. Tieto zvieratá chováme formou poloextenzívnou, ktorú poznáme aj ako „chov kráv bez trhovej produkcie mlieka“ alebo „dojčiacich kráv“. Takto sa na Slovensku chová približne 36-tisíc kusov zvierat. Počty mäsového dobytka síce v posledných rokoch vzrástli, no klesajúce nákupné ceny budú mať v blízkej budúcnosti na svedomí vybitie i týchto zvierat.

Je chyba iba v cenách?
Chov kráv bez trhovej produkcie mlieka je jediná kategória, v ktorej bol za posledné roky zaznamenaný nárast populácie zvierat. V tomto systéme sa dobytok po celý rok pasie vonku na pasienkoch a lúkach, v zimnom období je prikrmovaný konzervovanými objemovými krmivami. Mlieko, ktoré kravy vyprodukujú, je určené výhradne teliatkam. V porovnaní s intenzívnou výrobou sú náklady spojené s výrobou hovädzieho mäsa síce nižšie, ale nižšia je i efektívnosť produkcie. Zvieratá však majú k dispozícii dostatok pohybu, slnka, čerstvého vzduchu a mnoho ďalších vymožeností, ktoré kravy a býčky z intenzívnych chovov nepoznajú. Myšlienku ekologického chovu dobytka s cieľom produkcie vysokokvalitného a zdravého mäsa podporuje i Európska únia. Prostredníctvom dotácií farmári môžu žiadať o podporu nielen na samotné zvieratá, ale aj trvalé trávne porasty. Samozrejme, finančná podpora súvisí i s rozmachom chovu kráv bez trhovej produkcie mlieka na Slovensku. „Súčasný stav v chove hovädzieho dobytka je podmienený predpismi Európskej únie krížovými pravidlami. Predpisy majú viac-menej charakter environmentálny, zamedzujú znečisťovaniu životného prostredia. V zákone o vodách je produkcia močovky a maštaľného hnoja chápaná ako produkcia škodlivých látok, ktoré sa nesprávnym uskladnením a manipuláciou môžu podieľať na znečisťovaní životného prostredia,“ vysvetľuje Jozef Poláček, riaditeľ Zväzu chovateľov mäsového dobytka (ZCHMD) priority a ciele ekologického chovu zvierat. Samozrejme, že i pri pasení dobytka vzniká močovka a maštaľný hnoj. Ich koncentrácia je však v porovnaní s intenzívnym chovom podstatne nižšia a počet zvierat na jednotku plochy je limitovaný predpismi EÚ tak, aby neznečisťovali životné prostredie. I keď náklady na chov dobytka poloextenzívnou cestou sú nižšie, podľa slov Jozefa Poláčka, ani tento nie je v súčasnosti ziskový a rentabilný. Na Slovensku trvá pastevná sezóna len polovicu roka. Cez zimu sú zvieratá odkázané na kŕmenie konzervovanými krmivami. Tým sa farmárom zvyšujú náklady a v porovnaní s krajinami, kde farmári uplatňujú celoročné pasenie zvierat, je náš chov finančne náročnejší. „Ak by mal byť tento chov ziskový, museli by chovatelia predávať za ekonomicky výhodnejšie ceny. No situácia je taká, že predávajú za nižšie ceny ako sú výrobné náklady, čo má vplyv na ekonomiku chovov a znižovanie počtov kusov dobytka,“ analyzuje súčasnú nelichotivú situáciu šéf zväzu chovateľov.

Hovädzie sa nekupuje
Logika hovorí, že pokles stavov hovädzieho dobytka ide ruka v ruke s rapídne klesajúcou spotrebou hovädziny. Logika je jedna vec, reálna situácia Slovensku druhá. Už dávno neplatí, že naše výrobky alebo potraviny idú najskôr pre našu spotrebu, teda na domáci trh, a čo sa nespotrebuje doma, vyvezieme do zahraničia. Práve naopak. Slováci kvantum potravín dovážajú. Nejde pritom len o potraviny dovezené z Európskej únie, ale i z krajín tretieho sveta. Pre nás to znamená jedno: hovädziny je na pultoch obchodných reťazcov dosť, ale ceny sa pohybujú v takej výške, že len málokto si ju môže dovoliť kúpiť. Nečudujme sa preto, že z roka na rok spotreba hovädzieho mäsa klesá. Kým v deväťdesiatych rokoch bola priemerná spotreba hovädziny na jedného obyvateľa 22 kilogramov, v súčasnosti predstavuje úbohých 5,3 kilogramu. Nehovoriac o teľacine, tej zjeme v priemere približne len 50 gramov za rok! „V Austrálii sa spotreba hovädzieho na jedného obyvateľa pohybuje na úrovni 110 kilogramov, na Novom Zélande 100 kilogramov, v Argentíne a Spojených štátoch 88 kilogramov a v západnej Európe 50 až 70 kilogramov,“ vyratáva Oľga Darnadiová zo ZCHMD.

Damping – to je likvidácia
Na dovoze zvierat alebo mäsových výrobkov zo zahraničia by nebolo nič zlé. Veď hranice sú otvorené a možnosti neobmedzené. Problémom sa však stáva cena, za ktorú obchodníci tovar ponúkajú. Zahraniční chovatelia si môžu dovoliť podliezť cenu našich poľnohospodárov, a tým ich automaticky likvidujú. Tu sa hneď núka otázka: Prečo si zahraniční podnikatelia môžu dovoliť predávať za tak nízke ceny? Nad odpoveďou sa nemusíme dlho trápiť: Rozdielna dotačná politika členských štátov EÚ. Niektoré krajiny sú zvýhodnené niekoľkonásobne vyššími dotáciami na zvieratá alebo nižším daňovým zaťažením. Potom nie je problém stlačiť cenu tak nízko, že náš chovateľ nepokryje ani výrobné náklady. Svoj podiel nesie i posilnenie slovenskej koruny. Slovenské komodity už nie sú pre zahraničných odberateľov také zaujímavé z ekonomického hľadiska. Slovenský trh je presýtený zahraničnými lacnejšími jatočnými polovičkami. Ani snaha chovateľa predať zvieratá do zahraničia mu nevytrhne tŕň z päty, pretože i tam na neho tlačia obchodníci a cenu smerujú nadol. A tak náš chovateľ síce predáva so stratou, ale v zahraniční je stále vďaka lepšiemu zázemiu dotačnej politiky v zisku. Dajme však slovo človeku z praxe. Alexander Podmanický je z poľnohospodárskeho subjektu, ktorý podniká na Orave. „V roku 2004 sme predávali teľatá za 2,38 eura za kilo živej hmotnosti, teda 95 korún. V ďalšom roku cena stúpla o päť korún a teľatá sme predávali za 2,56 eur za kilogram. Od roku 2006 sa však začala cena znižovať. Klesajúci trend pokračoval i v roku 2007 a teraz sa nám podarilo teliatka popredať už len za 2,2 eura za kilogram živej váhy. Teda za 67 korún.“

Predaj z dvora – záchrana?
Napriek tomu, že ekologický chov dobytka zaznamenáva v poslednom čase výrazný vzostup, dnešná situácia a znižovanie nákupných cien za dobytok farmárov znepokojuje. Východisko z tejto situácie vidia poľnohospodári v povolení predaja z dvora. Predaj výrobkov priamo z dvora farmy je v zahraničí bežný a nielenže vytvára dobré podnikateľské zázemie pre poľnohospodárov, ale stará sa aj o rozvoj života na vidieku, zvyšuje zamestnanosť v daných regiónoch a v neposlednom rade sa stará aj o udržanie prirodzeného charakteru krajiny. „Trh s jatočným hovädzím dobytkom v zahraničí ovládajú výkupcovia dobytka. Tí nás tlačia s cenou tak dole, že nie sme ani na hranici rentability, o zisku ani nehovorím. Iné východisko však momentálne nemáme, pretože predávať musíme. Paradoxom však je, že my predávame do zahraničia živé zvieratá a mäso z týchto zvierat sa vracia na Slovensko v podobe balených biopruduktov. A to pod značkou zahraničnej spoločnosti. To sa samozrejme odzrkadlí i na jeho cene. Nezabúdajme však, že pridaná hodnota výrobku zostáva v zahraničí, nie u nás. Je smutné, že ak sa chce slovenský zákazník dostať k mäsu, musí zaň zaplatiť takú vysokú čiastku a pritom si kupuje mäso vyrobené zo slovenského dobytka,“ hnevá sa Boris Baláž, ekologicky súkromne hospodáriaci roľník zo Skleného.
Obchodné reťazce nereagujú, respektíve neberú do úvahy ekonomickú situáciu v sektore hovädzieho dobytka, mäso a výrobky z neho predávajú za nezmenené ceny. A to napriek tomu, že chovatelia predávajú zvieratá oveľa lacnejšie ako kedysi. Nemala by však cena za výkup zvierat korešpondovať s cenou v obchodoch? Podľa toho, ako konajú reťazce, asi nie. Takéto nelogické zdieranie nielen chovateľov, ale i nás zákazníkov by azda zastavil predaj z dvora. „Garantujem, že mäso bude opäť pre občanov cenovo prístupné. Jeho cena bude v porovnaní s obchodnými reťazcami niekoľkonásobne nižšia a tak pre slovenského zákazníka i prístupnejšia,“ zdôrazňuje Boris Baláž. „Teľacina aj hovädzina by mali byť súčasťou jedálneho lístka každého človeka. Obsahujú nespočetné množstvo minerálov, vitamínov a sú cenným zdrojom bielkovín,“ dodáva súkromne hospodáriaci roľník, u ktorého je kvalita mäsa prvoradá. Predaj z dvora by mal zaručiť nielen prístupné ceny, ale aj kvalitu mäsa. Pretože tú sa obchodným reťazcom nedarí udržať ani na prahu najnižšej hranice.

Autor článku: Kristýna ŠMEHÝLOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 1/2009