Kam sa podeli slušovické miliardy?

Keby vraj Družstevný agrokombinát (DAK) Slušovice existoval dodnes a rozvíjal sa, odborníci tvrdia, že by dosiahol 100-miliardové tržby. Ale „temné slušovické žilky“ priveľmi dráždili garnitúru po novembri 1989. Tak, ako slušovické bohatstvo predtým komunistov. - II.časť

Na začiatku Slušovíc priam bije do očí veľká betónová plocha, lesknúca sa v slnku... Pozostatok skleníkov na pestovanie zeleniny. Pri delení slušovického majetku ich najprv získali noví vlastníci. Neskôr ich od nich kúpili Poliaci. Konštrukcie si odviezli. Betón a sklo zostali. To sú črepiny „slušovického zázraku“ po takmer dvadsiatich rokoch. Hodnota majetku agrokombinátu bola v roku 1989 niekoľko miliárd korún. Netreba sa tomu čudovať, pretože kvalitný biologický materiál mal svoju cenu. Bývalý predseda agrokombinátu doc. Ing. František Čuba, CSc, dnes okrem iného pripomína: „Dobytok sme kupovali v Holandsku, Belgicku, Francúzsku a v iných krajinách... vynikajúci biologický materiál... Kravy dojili viac ako 10-tisíc litrov mlieka za rok. Potom sme kúpili 120 kusov jalovíc v USA a Kanade po 100-tisíc korún za kus. Za tie devízy, ktoré sme legálne zarobili.“

Ponovembrová garnitúra vás chcela chytiť „na hruškách“. V siedmom čísle časopisu FARMÁR ste prezradili, že revízne komisie vlastne nenašli nič také, čo by potvrdzovalo nekalé hospodárenie, čo by bolo podkladom na stíhanie za hospodársku kriminalitu...
Pretože sme zaviedli netradičné spôsoby riadenia, ktoré inde nepoužívali. Okrem iného im prekážalo, že sme mali družstevnú vnútropodnikovú banku, v ktorej mali okrem našich zamestnancov účty aj iní.

Za vaše netradičné spôsoby riadenia vám z času na čas vyrúbili pokuty. Najznámejšia je zrejme za už spomínanú štvorprúdovú cestu...
... ktorej výstavbu sme zaplatili z našich peňazí. Vyčítali nám, že sme ju financovali z prevádzkových prostriedkov a nie zo zisku. Cesta stála 100 miliónov korún a pokuta bola 50 miliónov. Ale 46-miliónovú pokutu nám vyrúbili aj za Dom zeleniny, ktorý sme postavili v Zlíne... Za socializmu k nám ročne prišlo priemerne 70 kontrolórov. Keby sme neprosperovali, určite by nám všetci dali pokoj. Inak, tú pokutu za Dom zeleniny v Zlíne sme ani nezaplatili.

Revízne skupiny si u vás podávali ruky aj po novembri. Keďže nenašli nič na podporu svojho tvrdenia o „plodení zla“ v Slušoviciach, hľadali sa iné cestičky...
Pri hľadaní nedostatkov v DAK Slušovice sa vystriedalo takmer 500 ľudí.

Ako to viete?
Dozvedel som sa o tom neskôr. Tak sme to narátali.

Praha vám však nedala pokoj...
...aby našli nejaké nedostatky, zorganizovali mnoho akcií. Napríklad: Zaviedli odposluchy. Táto akcia mala policajné označenie KRAKEN. Na sledovanie funkcionárov nasadili mnoho sledovacích áut. Vytvorili tím vyšetrovateľov a zariadili im nové kancelárie v Zlíne. Útvar rýchleho nasadenia pripravoval prepadnutie Slušovíc. Zorganizovali raziu letiska Mošnov, kde parkovali naše lietadlá. V deň mojich narodenín mi vyhodili do vzduchu chatu.

Slušovice boli výstavnou skriňou, republika v republike.... na začiatku 90. rokov už ako opustená planéta...
Predtým sme chovali 12-tisíc kusov hovädzieho dobytka. V roku 1995 už iba 800 kusov...

Dostihový areál, do 200 koní, u vás a v Napajedlách boli najväčšie žrebčíny... DAK Slušovice sa premenil na 42 rôznych firiem. Vraj ste riadili rozdelenie agrokombinátu...
Povedal som už, že Slušovice si rozdelili iní. Hovoril som už o odpočúvaní telefónov, boli tu revízne skupiny, ktoré nás mali nachytať na hruškách, jednoducho veľa ľudí, veľa rôznych skupín súbežne pracovalo na rozklade Slušovíc.

Boli za tým politici?
Aj.

Boli to Slušovičania, alebo vaši zamestnanci?
V podstate neboli. Vlastný rozpad Slušovíc prebiehal tak, že najprv sa od agrokombinátu odtrhli a osamostatnili niektoré obce a vznikli samostatné družstvá: Želechovice, Lípa, Zádveřice, Raková, Vizovice, Spytihněv a Halenkovice. Potom došlo k deleniu majetku podľa zákona o pôde a o poľnohospodárskych družstvách.

Na začiatku 90. rokov to bola doslova eufória...
... lenže ten zákon na Slušovice nepasoval. Iba časť tržieb sa tvoril pozemkami. Z tých sedem miliárd korún tržieb v roku 1989 sa vytvorilo z pôdy iba 7 %. Zvyšok bola nepoľnohospodárska výroba: výroba počítačov, biotechnológie, výroba strojov, krmív, stavebné práce a mnoho ďalších. Tomu sa venovali ľudia, ktorí vyvíjali nepoľnohospodárske činnosti. Oprávnených osôb, vlastníkov pôdy bolo asi dvetisíc. Podľa zákona sme mali napočítať majetok na pôdu. Okrem toho bolo treba vyrátať hodnotu majetku na oddelené družstvá. Vytvorila sa tzv. delimitačná komisia, v ktorej mali svojich zástupcov oprávnené osoby. Naši zamestnanci v nej mali výraznú menšinu. Takže delimitačnú komisiu tvorili ľudia, ktorí s družstvom nemali nič spoločné. A tak sa stalo, že majetok, ktorý vytvorili naši družstevníci a ktorý nevznikol na pôde, nám odobrali a zadarmo dali iným. To je to isté, ako keby štát znárodnil majetok agrokombinátu a dal ho do vlastníctva náhodným osobám. A rozdelilo sa všetko. Podľa napočítaného majetku na pôdu. Oprávnené osoby a potom noví vlastníci s tým nezaobchádzali správne.

Stotisícové kravy s vysokou úžitkovosťou skončili na bitúnku, v niektorých prípadoch sa premenili na autá...
... nie vždy. Predávali sa však za minimálnu cenu. Neskôr som stretol v Karloviciach jedného roľníka, ktorý mi povedal, že kúpil takú kravu za 8-tisíc korún a vraví mi: „Krava dojí 40 litrov mlieka denne a neviem si s ňou poradiť.“

Čo sa stalo s nerezovými fermentačnými nádržami na biotechnológie? Dnes majú biotechnológie zelenú, ale vy ste ich využívali na výrobu bioenergie už v 80. rokoch...
... biotechnológie majú skutočne budúcnosť. V BIOHROBICE bolo pred dvadsiatimi rokmi 6 fermentačných 15-kubíkových tankov a mali sme pripravenú montáž šiestich 50- kubíkových fermentorov. V pytihněvoch sme chceli rozbehnúť biotechnológie v 3 krát 500 kubíkov a 3 x 500 a 3 krát 500 kubíkov fermentoroch.... táto základňa by produkovala výrobky za vyše 20 mld. korún. Každý zo šiestich 50-kubíkových fermentorov stál 8,5 mil. korún. Keď ich po delení majetku dostali noví vlastníci, predali ich po 150-tisíc korún. Skončili v kovošrote a za utŕžené peniaze si kúpili autá. Akurát jeden predali za 170-tis. korún - z neho na južnej Morave urobili nádrž na víno. Takto sa teda zrútila celá biotechnológia... Mnohé kravy skončili na bitúnku... Všetko sa zlikvidovalo. Aby sa uspokojili nároky oprávnených osôb, aj nároky družstiev, ktoré sa osamostatnili. Na pozemok dostali určité množstvo prostriedkov... dostali zvieratá alebo zariadenia... A to predávali. Nikto nebol pripravený hospodáriť s dojnicami s minimálne 15-tisíclitrovou dojivosťou za rok... Postup bol podľa zákona. Majetok sa rozdelil na 6 spomínaných družstiev a Slušovice. Tie sa potom ďalej delili.... S ním aj majetok. Z toho vzniklo tých 42 subjektov. Toľko sme ich narátali.

Ako ste to vnímali, ako sa pri spomienkach cítite dnes?
Nič neľutujem. Svoj produktívny vek som prežil aktívne a bavilo ma to. Nič iného som si v čase rozkvetu ani nemohol želať. Na čo sme siahli, v tom sa nám darilo. Občas sme si vo vedení DAK vraveli, že musí prísť čas, keď sa nám dariť nebude. A ten čas prišiel. Takže to beriem naozaj ako nejakú životnú sínusoidu. Nemám dôvod, aby som niekomu dokazoval, že som nič neprivatizoval. Iba na súdoch, ktoré som považoval za rozhodujúce, som dokazoval svoju pravdu – obhajoval som sa väčšinou sám.

Všetky súdne procesy, bolo ich viac ako dvadsať, ste vyhrali. Aká sila vás ženie dopredu, odkiaľ čerpáte energiu?
Mňa nič neženie. Robím všetko preto, aby som sa nenudil. Dá sa to, čo zlikvidovali, obnoviť? Áno, dá. Ak by sme mali k dispozícii 8 mld. korún, za 3 až 5 rokov by sme mohli vytvoriť novú úroveň agrokombinátu, ktorý by produkoval výrobky za 12 mld. korún ročne, s ročným ziskom 2,5 mld. korún.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, či sa naozaj musel slušovický agrokombinát rozpadnúť?
Áno. Viackrát sme situáciu, ktorá nastala, rozoberali. Prišli sme k záveru, že sme nemali šancu zachovať ho a rozvíjať v nových podmienkach. Lebo ak ktosi stanovil, že Slušovice sú symbolom zla, tak sa musia zlikvidovať... Dokonca sme si v Prahe nechali pred časom urobiť analýzu, prečo k tomu došlo. Zo štúdie vyplýva, že dôvodov, prečo Slušovice zanikli, bolo niekoľko. Z tých najvážnejších, ktoré treba brať na zreteľ, sú tieto: Bola snaha, aby sa české poľnohospodárstvo položilo na kolená a šlo takou cestou, ako ide teraz a Slušovice boli výkladnou skriňou, preto sa museli rozložiť, inak by sa to nepodarilo. Nové vedenie štátu potrebovalo niekoho označiť ako symbol zla. Boli to Slušovice, protože boli viac-menej známe. Nemôže existovať podnik, ktorý sa prudko a razantne rozvíjal za socializmu, aj po zmene režimu – za kapitalizmu. Zároveň odborníci vyrátali, že ak by Slušovice pokračovali v načatej ceste, v tomto roku by dosiahli až okolo 100 mld. korún produkcie. My sme túto analýzu prijali, lebo sme sa presvedčili, že má v sebe kus logiky aj pravdy.

Ako to všetko vnímal a vníma Čuba – ekonóm a ako Čuba – človek?
Nazdávam sa, že štát urobil chybu, keď zlikvidoval Slušovice, pretože to, čo sa realizovalo v Slušoviciach, sa až teraz začína uplatňovať inde. V mnohých odvetviach sme boli minimálne 20 rokov vpredu. Aj s úžitkovosťou hospodárskych zvierat. Európska únia nástojí dnes na diverzifikácii poľnohospodárskej výroby, aj ju podporuje. Slušovice už vtedy diverzifikovali... Veď sme mali výrobu poľnohospodárskych strojov, na základe toho sme vymysleli nový spôsob hnojenia. Súčasný spôsob hnojenia spočíva v tom, že na pozemok sa dávkuje priemerné množstvo hnojív. Niekde sa však dáva viac, inde menej. Nový spôsob umožní dávkovať na každú časť pozemku toľko živín, koľko treba. Takto možno výrazne znížiť dávky hnojív. Úspechy sme mali aj v živočíšnej výrobe. Boli sme najväčšími producentmi embryí hovädzieho dobytka na svete... vedeli sme produkovať dvojčatá... na kvalitné mäso... vedeli sme deliť embryá... Nič neľutujem, aj keď sme mohli byť ďalej...

Keby ste sa dnes rozhodovali, znovu by ste sa venovali agrobiznisu?
Nerozmýšľal som nad tým. Ani na to nemám dôvod. Keď som skončil prevádzkovo-ekonomickú fakultu v Prahe, pôvodne som chcel byť vysokoškolským učiteľom. Po trojročnej praxi v slušovickom družstve som sa chcel vrátiť do Prahy. Zapustil som tu však korene. Možno keby som sa dnes rozhodoval, agrobiznis by nedostal zelenú, predsa len by som chcel zostať na škole...

Žijete neďaleko Slušovíc, v dedinke Neubuz, ako ich vidíte dnes?
Sú iné. To sa nedá porovnávať. Slušovice boli totálne zlikvidované, rozdelené na 42 firiem.

Vidíte budúcnosť slovenského alebo českého poľnohospodárstva pozitívne – optimisticky, alebo pesimisticky?
Záleží na poľnohospodároch, akú cestu si zvolia. Môže to byť cesta prudkého rozvoja. Fakt je ten, že novinári sa snažia poľnohospodárov odrádzať, aby napríklad nevyrábali pohonné látky alebo energiu, lebo bude nedostatok potravín.

Tá diskusia prebieha v celej EÚ...
... novinári to však zjednodušujú. Argumentuje sa tým, že v Afrike a Ázii žijú ľudia v biede, hladujú, nemajú potraviny, a preto je hriechom vyrábať z obilia, kukurice či repky bioenergie. Ale prečo novinári neargumentujú, že napríklad české poľnohospodárstvo znížilo bývalú 108-miliardovú produkciu potravín na 44 mld.? Vychádzajme z toho, že české poľnohospodárstvo je schopné vyrobiť potraviny za 50 miliárd korún. Všetci hovoria, že treba pomôcť potravinami rozvojovým krajinám. Kto to ale poľnohospodárom zaplatí? Vidíte, že by naftári dodávali chudobným lacnejšie palivá? Alebo že by niekto dodával do Afriky traktory a stroje zadarmo? Takže svet by mal vytvoriť systém, aby to, čo poľnohospodári vyrobia, niekto od nich odkúpil pre chudobných. Napríklad OSN by mohla zaviesť dane a z toho financovať tú pomoc. Alebo nejaký iný systém. Pretože v najbližších 15 rokoch nikto nič podobné nezavedie, treba, aby poľnohospodári vyrábali hoci pohonné látky…

Hovoria o vás, že ste utopista, fantasta... lebo prednášate o tom, čo vraj české alebo slovenské poľnohospodárstvo nemá šancu dosiahnuť.
Iba reálne uvažujem so svojimi spolupracovníkmi v našej česko-slovenskej Spoločnosti pre moderné poľnohospodárstvo. A bioenergie majú, ako ste povedali, zelenú. Najmä bioplynové stanice na vykurovanie skleníkov. Česko nakupuje v zahraničí 70 % zeleniny. Situáciu možno zvrátiť, ale na to treba vybudovať 3,5-tisíc ha skleníkov. V súčasnosti ich je menej ako 25 hektárov. Skleníky by mali teplo z bioplynových staníc.

Podnikáte ešte?
Len toľko, aby som si privyrobil k dôchodku. Ak sa podnikaním dá nazvať prednášanie.

Vraj máte veľký dôchodok?
To nie je pravda. Sú ľudia, ktorí majú podstatne väčší dôchodok, ako ja. Ja mám 15- tisíc českých korún.

Prečo ste odišli z vedenia agrokombinátu koncom roka 1990?
Nepriamo ma k tomu donútili.

Prečo ste potom odišli z DAK MOVA so sídlom v Bratislave?
Keby som zostal, trpel by tým celý agrokombinát. Dali mi to najavo bankári.

Boli ste nežiaducou persónou?
Áno.

Boli ste nežiaducou osobou pred „nežnou“, aj po nej. Prečo?
Ako taký problém vzniká, vie každý. V súčasnosti už takmer nič nerobím, preto už nie som nežiaduci. Po uverejnení tohto rozhovoru budem zrejme znovu určitý čas nežiaducou osobou.

Príde čas, keď budete hovoriť úplne otvorene?
Zrejme áno. Nedá sa ale odhadnúť, kedy to bude.

Autor článku: Soňa LUDVIGHOVÁ
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 8/2008